Vijay Iyer (čítaj Vidžái Ájer) vystúpil so svojim novým programom Tirtha v rámci turné po Európe aj vo Viedni. „Hrám tak, ako hrám vždy,“ odpovedal nám po koncerte na otázku či to, čo hrá so svojim triom, je 100 % -ná karnatická hudba. „Hrám iba s ľuďmi, ktorí znejú inak.“ Jednoduchá odpoveď, ale v praxi je to predsa len trochu zložitejšie.. Iyerovi sa naozaj podarilo skĺbiť dva rozdielne hudobné štýly vďaka tomu, čo ich spája. Je to ich meditatívny charakter a improvizácia. Ale nechajme radšej hovoriť Jazzového hudobníka roka 2010 (podľa hodnotenia členov Americkej asociácie jazzových novinárov) Vijaia Iyera.

* Začali ste hrávať už ako trojročný. Na husliach a na klavíri. Študovali ste aj indickú hudbu, alebo iba klasickú, západnú?

VIJAY IYER: „ Nie, nikdy som neštudoval indickú hudbu. Aspoň nie formálne. Ani na klavír som sa neučil hrať v škole. Učil som sa hrať na husle - západnú klasickú hudbu a to 15 rokov. A keď som bol na strednej škole, tak som sa pridal k tamojšiemu jazzovému orchestru. Nacvičovali sme, vystupovali a tak. Tam som po prvýkrát začal hrávať s inými hudobníkmi a tam som sa aj po prvýkrát začal oboznamovať s jazzovou hudbou.“

* A v takom stredne veľkom meste, akým je Rochester, bol jazz dostatočne populárny?

VI: „Napodiv áno, je tam známa hudobná škola Eastman School of Music, kde sa vyučuje klasická a jazzová hudba a aj vďaka nej sa konalo v meste veľa hudobných podujatí. Žilo tom pomerne veľa študentov hudby, takže tam chodili aj známi hudobníci. Pamätám sa, že som tam videl McCoy Tynera, či Keitha Jarretta s triom. Mal som vtedy asi 15 rokov.“

* A Keith Jarrett vás neskôr aj ovplyvnil?

VI: „Nie veľmi. Istý čas som ho počúval, ale...“

* Zdalo sa mi, že som ho „počul“ vo vašej hre.

VI: „Myslím, že som ho nepočul hrať už asi 25 rokov. S istými výnimkami, ale aktívne pri štúdiu nie.“

* Pochádzate z hudobnej rodiny? Počúvali vaši rodičia jazz?

VI: „Spolu so sestrou sme ovládali našu audio vežu, takže rodičia museli počúvať to, čo sme chceli my. A čo sa rodičov týka, tak počúvali aj svoju hudbu, ale väčšinou ju mali na páskach. Niekedy si vytiahli svoj starý Grundig a počúvali staré veci.“

* Ako kombinujete matematiku, fyziku s jazzom?

VI: „Nekombinujem.“

* Ani v hlave?

VI: „Viete, od malička hrám hudbu. Ale popri tom som sa dosť intenzívne zaoberal aj štúdiom vedeckých disciplín. Vyštudoval som, i keď len po bakalára, matematiku a fyziku. Popri tom som sa stále venoval hudbe, ktorá sa mi stala významnou súčasťou života. Ale nebolo mi ešte celkom jasné, či sa stane aj jeho zmyslom. A tak som sa zapojil do veľmi zaujímavého programu štúdia fyziky na PhD. Tomu som sa istý čas seriózne venoval, ale zároveň som stále viac a viac hrával.... boli to vlastne dve oddelené časti môjho života, ktoré sa odohrávali akoby paralelne.“

* Ale nie je medzi nimi určitý vzťah? Pomohlo vám pri vašej hre štúdium matematiky?

VI: „Možno, že mi to trochu pomohlo pri práci so štruktúrou, ale tým sa musí zaoberať každý skladateľ. Vždy, keď sa dôsledne zaoberáte formou – a to v každej oblasti, či už ide o hudbu, alebo vizuálne umenie, architektúru, alebo aj o prácu za barom, musíte sa zaoberať proporciami, kombinovať veci v adekvátnom množstve. A musíte mať zmysel pre kvantitu, takže z tohto aspektu je to samozrejme dobré pre každého hudobníka.

* Najmä ak hráte takúto hudbu (juhoindickú).

VI: „Ale aj v jazze. Napríklad harmonická štruktúra skladby Giant steps je tiež veľmi matematická. Každá allegro forma je veľmi matematická, alebo Monkova hudba narába veľmi zvláštnym, takmer osvieteným spôsobom s fyzikou zvuku. Mohli by ste povedať, že Monk bol aplikujúci fyzik. Myslím, že na Západe majú ľudia tendenciu oddeľovať jednotlivé disciplíny, ale nemyslím si, že je to užitočné pri procese tvorby. Viete, keď som študoval fyziku, tak som zistil, že aj vo fyzike existuje pojem intuícia alebo estetika fyziky. Tá sa zaoberá tým, že niečo nemusí byť iba správne, ale aj krásne. Elegantné. Čiže niečo, čo je mimo racionality. Niečo, čo je viac ako umenie.“

* Vy ste okrem mnohých iných skladieb napísali aj kompozíciu, ktorá sa zaoberá mimo-telovým zážitkom. Autoscopy. Pýtam sa na to preto, lebo mám pocit, akoby ste pri vašej hre meditovali ...

VI: „Viete, to sa vám môže stať, keď pracujete s hocijakou štrukturálnou hudbou, či už ide o bebop alebo o karnatickú hudbu, ktorú teraz hráme. Možno, že máte pocit, že karnatickí hudobníci pristupujú k hudbe ako k istej forme jogy, čím myslím disciplínu, ktorá vás dostane do kontaktu s hranicami vašich vlastných schopností. Ale je to aj meditácia, i keď joga a meditácia nie je to isté! Jedno vás pripravuje na to druhé. Dochádza tam k istému fyzickému a mentálnemu prepojeniu, tak, že hra na hudobný nástroj - lepšie povedané, improvizácia vás núti dopracovať sa k určitej čistote vašej mysle. Čoznamená, že musíte očistiť svoje Ja od myšlienok, ktoré to Ja produkuje a potom sa môžete dostať do kontaktu s vašim podvedomím. A hudba vám to pomáha pochopiť takisto, ako meditácia, preto je hudba meditáciou i jogou. Ale to sa netýka iba tejto hudby. Ale aj iných disciplín, ktoré majú v sebe určitú viacrozmernosť. Ktoré dokážu spájať fyzickú aktivitu s regresnou mentálnou aktivitou.“

* Okrem hrania aj veľa píšete a venujete sa hudbe aj ako teoretik. Píšete aj o spoločenských témach. Spolu s básnikom Mikeom Laddom ste napísali cyklus piesní In What Language? a to na tému sveta po 11. septembri 2001. Sveta, v ktorom podľa kritika Davida Frickeho (Rolling Stone) zomrela dôvera. A sveta, v ktorom narastá etnické napätie. Prečo takáto „politická“ téma?

VI: „Viete, v podstate sme sa tou témou chceli zaoberať už pred 11. septembrom, pretože Ladd mal veľa podobných skúseností ako ja, i keď on nie je Indo-američan, ale Afro-američan, miešaný, so svetlou pokožkou, ale ako „hnedí“ ľudia sme mali veľa podobných zážitkov, najmä na Západe. A potom na jar 2001, v apríli, čiže 5 mesiacov pred 11.septembrom, sa stala istá vec iránskemu filmovému tvorcovi Jafarovi Panahimu, ktorého bezdôvodne zatkli na letisku JFK a on potom hovoril o svojich zážitkoch na verejnosti...a to bolo pre nás istým katalyzátorom. Zaujalo nás predovšetkým letisko, ako symbolický priestor pre interakciu, migráciu, a všetko, čo s tým súvisí. Ale aj to, čo všetko sa v takom priestore odohráva, pretože na jednej strane je to akési zámožné nákupné centrum a na druhej strane je to miesto boja o prežitie, plné strachu, paranoje. No a na tretej strane , ktorá súvisí s tou prvou, je to aj priestor, na ktorého okraji sa pohybuje celá tá globálna pracujúca trieda, ktorá čistí podlahy, upratuje záchody, pracuje v priestoroch za rentgenovými kontrolami. A na toto všetko sme mysleli ešte pred 11. septembrom. Potom sa to všetko stalo a celá naša energia sa sústredila iba na túto tému. Začali sme sa tým zaoberať aj z historického hľadiska - pred a po 11. septembri. A aj tým, čo sa zmenilo. Odrazu nastala situácia, kedy sa na nás všetkých začali dívať ako na hrozbu. Nielen ako na neviditeľných cudzích ľudí, ale ako na istý druh zdroja paranoje. A to nás zaujalo. Na istý čas sme dokonca boli nútení vytvoriť si svoju komunitu, aj keď to bol iba určitý imaginárny pocit úniku. Ale vznikla tu určitá imaginárna skupina hnedých ľudí – na oboch stranách Atlantiku a na oboch stranách 11. septembra.“

* Máte pocit, že sa v poslednom období niečo v Amerike zmenilo, po výmene v Bielom dome?

VI: „Veľa sa zmenilo, stále sa všetko mení. Viete, je desať rokov po 11. septembri a na tom, čo prišlo potom, mnohí zarobili. Posledných 40 rokov došlo aj k hlbšiemu dekódovaniu rasizmu v americkej politike, pretože vďaka hnutiam za občianske práva sa už tento jav nedal iba tak ignorovať! Ale v princípe zostal skrytý za ekonomickou terminológiou, takže veľa z toho, čo vidíte v americkej politike aj teraz, sa zakladá práve na tom. Ľudia sa snažia brániť vládne sektory, ktoré sa zaoberajú sociálnou starostlivosťou, spolucítením, rovnosťou. Pretože ľudia sa snažia zachovať akúkoľvek kvalitu. Takže teraz sa tam odohráva taká symbolická vojna o zatvorenie tých sektorov, ktoré pomáhajú ľuďom. V prospech bohatých.“

* A teraz na inú tému: Aká je situácia jazzového hudobníka v Amerike? Vy ste sa ako 23-ročný rozhodli, že budete hrať jazz a ocitli ste pred základnou otázkou, či je to vôbec možné?

VI: „To bolo vtedy, keď som sa rozhodol, že sa tým budem živiť. Jazz som už hral. Išlo skôr o to, či sa ako človek budem schopný stať súčasťou tohto sveta? Predovšetkým ako farebný človek, indického pôvodu, ktorý je vo svete jazzu a aj v Amerike, pomerne neznámy.“

* Aj pre nás je to nezvyčajné spojenie.

VI: „Je to nové. Po mne ich uvidíte viac. Ale predo mnou takmer nikoho. Je to z historického hľadiska nezvyčajný vývoj.“

* Bol pre vás pobyt v Kalifornii rozhodujúci? Je tam predsa len trochu teplejšie podnebie ako v Rochesteri.

VI: „Strávil som tam 6 a pol roka svojho života, takže také obdobie je samozrejme dôležité. A spája sa mi samozrejme so školou, ale ani nie tak so školou, ako s komunitou, v ktorej som sa ocitol. Ako hudobník som tam získal veľa kľúčových skúseností. A vyslovene som dozrel. Kalifornia sa mi spája so Steveom Colemanom, Georgeom Lewisom, juho-ázijskou komunitou. Začal som sa tam venovať oveľa vážnejšie aj indickej hudbe, študoval som africkú hudbu a hral som v tých najrozmanitejších kapelách. Bolo to kľúčové obdobie. Ale ak sa pozriete na posledných 12 rokov môjho života v New Yorku, tak aj to bolo dôležité obdobie. A odvtedy sa toho už veľa stalo.“

* Je New York ešte stále tým najdôležitejším miestom pre jazzmana?

VI: „Myslím, že áno. Aspoň, čo sa týka Spojených štátov, určite. Ľuďom, ktorí sú aktívni v New Yorku, sa dostáva oveľa viac pozornosti, ako tým druhým.“