K najfrekventovanejším umelcom festivalu JazzBaltica, ktorý sprostredkováva projekty medzi umelcami z krajín okolo Baltického mora, patrí švédsky kontrabasista a violončelista Lars Danielsson (1958). Ešte pred svojimi tridsiatymi narodeninami sformoval vlastné kvarteto so saxofonistom Davom Liebmanom, klaviristom Bobom Stensonom a bubeníkom Jonom Christensenom, ktoré príležitostne fungovalo dve desaťročia. Neskôr bol Danielsson členom Trilok Gurtu Group a spolupracoval s mnohými svetovými umelcami (Michael Brecker, John Scofield, Jack DeJohnette, Billy Hart ...). V posledných rokoch vychádzajú jeho autorské projekty (Libera Me, Mélange Bleu, Pasodoble, Tarantella a koncom januára 2012 aj album Liberetto) pod značkou ACT Music.
 
* Škandinávia priniesla jazzovému svetu niekoľko pozoruhodných kontrabasistov – Nielsa-Henninga Ørsteda Pedersena, Palle Danielssona, Arilda Andersena... Možno v istom zmysle hovoriť o škandinávskej basovej škole?

LARS DANIELSSON: "Neviem, či by som to menoval priamo školou. Silná generácia škandinávskych basistov má určite obrovský súvis s najväčšou kontrabasovou osobnosťou severu Nielsom-Henningom Ørstedom Pedersenom alebo tiež s Palle Danielssonom. Nahrávky projektov týchto dvoch majstrov sú medzi škandinávskymi basistami veľmi populárne a k ich dedičstvu sa otvorene hlásia prakticky všetci. Je to niečo podobé ako s obrovskou popularitou švédskeho tenisu a nevídaným záujmom o tento šport, ktorý nastal po úspechoch Björna Borga. Odrazu chcel byť každý športovec tenistom, pretože tenis bol v móde. Presne tak to bolo aj s kontrabasistami."

* Ste s Palle Danielssonom v príbuzenskom vzťahu?

LD: "Nie, Danielsson je vo Švédsku veľmi časté priezvisko."

* Začínali ste ako violončelista. Jazz nemá veľkú tradíciu hráčov na tomto nástroji, pokiaľ nerátame trebárs Oscara Pettiforda alebo Erika Friedlandera. Bolo ťažké prejsť z violončela na kontrabas?

LD: "Tieto prestupy medzi nástrojmi som nevnímal vôbec dramaticky, pretože aj k violončelu som sa dostal prostredníctvom gitary. Na nej som si ešte ako malý školák neustále brnkal a s čelom som začal až pár rokov pred nástupom na konzervatórium. Prechod ku kontrabasu bol technicky veľmi jednoduchý, pretože kontrabas je vlastne violončelo vo väčšom vydaní. (Smiech.) Nemal som s tým žiadne problémy."

* Hrávate dodnes jazz na violončele?

LD: "Na tomto nástroji stále hrávam, ale jazzom by som túto hudbu nenazýval. Je to skôr mix rôznych vplyvov, často používam čelo ako gitaru a hrám rozličnými technikami. Najviac si však takto brnkám doma pre seba."

* Ako ste sa vlastne dostali k jazzu?

LD: "To viem celkom presne, pretože ten impulz bol veľmi výrazný: v televízii som zazrel koncert Oscara Petersona s Nielsom-Henningom Ørstedom Pedersenom a už som bol v tom až po uši. (Smiech.) Mal som vtedy osemnásť rokov, takže z dnešného pohľadu možno povedať, že som sa k jazzu dostal pomerne neskoro. A až o čosi neskôr, ako dvadsaťročný, som začal hrávať na kontrabase."

* Vaša hra sa vyznačuje lyrickosťou a množstvom farieb. Ako sa zrodil váš osobitý štýl?

LD: "Myslím, že jeho korene budú v mojom detstve, v období, keď som veľa hrával v kostole. Toto prostredie ma veľmi ovplyvnilo a dalo základ môjmu mysleniu a inštrumentácii. Vďaka spievaniu chorálov a hymnických piesní som sa naučil spôsob akým viesť melódie. Aj mojim prvým učiteľom bol kreatívny a šikovný miestny organista." 

* K podobným koreňom sa hlási trebárs váš kolega Charlie Haden.

LD: "To som nevedel. Vždy som si myslel, že jeho backgroundom je skôr country hudba."

* Aké ste mali vzory?

LD: "Keď som začal s jazzom, počúval som množstvo nahrávok jazzových kontrabasistov – okrem Palle Danielssona a Nielsa-Henninga Ørsteda Pedersena najmä Garyho Peacocka. Kebyže mám vybrať svojho najobľúbenejšieho basistu, bol by ním určite Johann Sebastian Bach, pretože také nádherné basové a kontrapunktické línie, aké napísal tento skladateľ nenájdete u nikoho iného. Tiež sa mi veľmi páči spôsob, akým vedie basovú linku Paul McCartney."

* V polovici 80-tych rokoch ste zostavili Lars Danielsson Quartet. Funguje táto kapela príležitostne dodnes?

LD: "V posledných rokoch som si na svoje kvarteto, ani na podobné stále zoskupenia nenachádzal čas. Lars Danielsson Quartet je vlastne minulosťou. V istom zmysle to bola moja vysnívaná kapela, pretože som v nej angažoval hudobníkov, s ktorými som oddávna túžil hrať. Veď kto by nechcel mať na pódiu Dava Liebmana, Boba Stensona alebo Jona Christensena? Bola to pre mňa obrovská česť a samozrejme aj škola, pretože sme spolu za tých dvadsať rokov odohrali množstvo nádherných koncertov."

* Okrem vlastných projektov spolupracujete s mnohými umelcami. Ako ste sa dostali do „dream teamu“ klaviristu Leszeka Możdżera?

LD: "Pred niekoľkými rokmi som bol členom špeciálneho kvinteta Dava Liebmana, na pôde ktorého som sa prvýkrát stretol s Leszekom. Na koncerte v Poľsku sme si hneď padli do noty a chceli niečo vyskúšať. Najskôr, keď som bol lídrom ansámblu, ktorý každoročne otvára festival Jazz Baltica, som ho pozval sem do Salzau. Leszek ma potom zavolal na festival v Sopote, kde účinkoval s vynikajúcim perkusionistom, ktorého spoznal na jednom z koncertov v Izraeli. Tak som spoznal Zohara Fresca. Pokiaľ si spomínam, nemali sme vôbec čas na skúšanie, len sme v zákulisí dohodli nejaké skladby a hneď sme utekali na pódium. Prekvapilo ma, že toto zoskupenie znelo od začiatku ako hotová kapela so všetkým, čo k tomu patrilo."

* Leszek má v Poľsku výraznú fanúšikovskú základňu a koncerty vášho spoločného tria sa odohrávali v symfonických sálach po celej krajine.

LD: "S Leszekom sa nám hrá veľmi dobre, pretože napriek tomu, že máme stanovené určité harmonické a melodické pravidlá, hráme skutočne otvorene a slobodne. Nazval by som to až telepatickým spôsobom hrania."

* Aký bol prerod tria na vaše spoločné duo?

LD: "Keď sme v Poľsku nahrali album, dostal som ponuku z vydavateľstva ACT Records na nahrávku ďalšieho autorského projektu. V tom čase sme sa objavili na jednom nemeckom festivale, kde sme v kvartete s bubeníkom Jonom Christensenom a samplistom Janom Bangom propagovali môj projekt Mélange Bleu. Tam nás začul Siggi Loch (majiteľ vydavateľstva ACT Music, pozn. aut.) a hneď nám ponúkol možnosť albumu v duu s Leszekom. Tak vzniklo Pasodoble, ktoré sa neskôr stalo východiskovou základňou Tarantelly. Tam som už prizval aj trúbkara Mathiasa Eicka, gitaristu Johna Parricelliho a bubeníka Erica Harlanda."

* Vraj príležitostne spolupracujete na projektoch s Dánskym symfonickým orchesterom.

LD: "Spolupráca s veľkým ansámblom, prípadne možnosť komponovať pre orchester sa objavujú žiaľ len príležitostne. Jedna naša spoločná, podľa môjho názoru vynikajúca nahrávka leží dodnes v mojom archíve a čaká na vydavateľa."

* Čo pripravujete v blízkej budúcnosti?

LD: "Pravdupovediac nemám rozpracované nič konkrétne. V hlave mi už niekoľko rokov prebiehajú plány na rôznorodé spolupráce, ale nič z toho nie je v štádiu realizácie v blízkej dobe. Čo by ste chceli počuť vy na mojom ďalšom albume?"

* Napríklad váš pohľad na škandinávsky folklór.

LD: "Ľudovou hudbou som sa ako hudobník doteraz nezaoberal. Milujem švédsky folklór, často počúvam rozličné nahrávky, ale nikdy som neuvažoval, žeby som z neho čosi využil vo svojej tvorbe. Možno by som to mal skúsiť, prečo nie?"