Melba Joyce je veľkou dámou amerického jazzu. Narodila sa v Dallase, ale neskôr sa s rodičmi presťahovala do Los Angeles, kde jej okamžite učaroval svet jazzu – tu začala svoju kariéru swingovej a jazzovej speváčky, kde spolupracovala o.i. s Milesom Davisom, Freddym Hubbardom či Marvinom Gayeom, a od konca 80-tych rokov v nej pokračuje v New Yorku, kde žije doteraz. Vysutpovala aj na Boroadwayi v ocenenom muzikáli Black and Blue, s ktorým obišla doslova celý svet.  Stretli sme sa s ňou po jej vystúpení na festivale Inntoene v Rakúsku, spolu s mojim nemeckým kolegom Karstenom Mützelfeldtom, ktorému Melba doslava učarovala.

* Karsten Mützelfeldt: Pochádzate z hudobnej rodiny, však? Pokiaľ viem, tak  lásku k hudbe ste získali už od vašej mamy.

Melba JOYCE: "Od mojej mamy a aj od starej mamy. Áno."

* KM: Ale myslím, že aj váš otec ...

MJ: "Môj otec Melvin Moore, sa dostal do Oklahomskej siene slávy."

* KM: Bol to známy spevák.

MJ: "Nahrával s Donom Redmanom, Dizzym Gillespiem, Luckym Millanderom. Gerald Wilson (narodený 1918!!!) pre neho veľmi veľa aranžoval, a je na to veľmi hrdý, stretla som sa aj s jeho ženou pred pár rokmi a on jej veľmi hrdo povedal: "Písal som pre jej otca. Aranžoval som pre neho." Mal ho vraj veľmi  rád.

* KM: Nezdá sa vám, že je momentálne trochu nedostatok dobrých jazzových spevákov, na rozdiel od speváčok?

MJ: "Ale zopár nových sa objavilo, napríklad – ako sa volá ten spevák, čo tu už raz spieval? Och, Gregory Porter a ešte ten zo Chicaga - Kurt Elling."
 
* JAROSLAV ROZSÍVAL: Tak toho sme zhodou okolností videli už aj v Bratislave, keď ešte nebol taký známy.

MJ: "Och, Kurt je skvelý. Ale, viete koho mi pripomína? Bola som vtedy ešte malá, keď spieval Vaughn Monroe - “Raicing with the moon, “(pozn. zomrel 1973)  asi si ho nepamätáte, ste na to ešte príliš mladí. Má takmer ten istý tembre hlasu, je to ten istý hlas, vždy, keď ho počujem, tak si naň spomeniem. Bol vtedy veľmi populárny, ale to je už dávno."

* KM: Hrávate ešte v divadle?

MJ: "Ale nie na Boradwayi, pretože naposledy, čo som tam získala angažmán, tak tam mali šatne na 5.poschodí, nikdy som sa nesťažovala, stále mám svoj preukaz člena organizácie filmových hercov, keďže som účinkovala za posledných 15 rokov asi v dvoch filmoch, viete, nemám rada konkurzy, ale bez toho to nejde, každý ich musí absolvovať ...bez výnimky." (Melba sa nachvíľu zháčila, keď si uvedomila prítomnosť fotoaparátu – a potom sa zasmiela) Ale teraz, keď ma fotografujete, tak ak dovolíte, radšej odložím ten pohár vína."

* JR: Prečo?

MJ: "Viete, manželka nášho súčasného newyorského guvernéra mi raz pri fotografovaní povedala: Melba, odlož ten pohár, nikdy sa nefotografuj s pohárom v ruke! To viete, alkoholika z vás urobia zo dňa na deň. Joj, ale to je dobré, čo to je?

* JR: (Pozreli sme sa na fľašu, ktorá stála na stole v kuchyni organizátora festivalu Pauliho Zaunera a takmer sme odpadli - víno bolo zo Slovenska!) Tak toto víno je náhodou zo Slovenska, ľadové, skutočná lahôdka! To my tam u nás pijeme bežne. :-)

MJ: "To je ale dobré!"(Dodala Melba a skôr ako odložila pohár, ešte s pôžitkom ochutnala).

* JR: Ak dovolíte, vrátim sa trochu do vašej minulosti, pred mnohými rokmi ste spievali vo Vietname americkým vojakom, pokiaľ viem, tak pre vás to bola veľmi kľúčová skúsenosť. Nielen ako pre speváčku, ale myslím, že ste odvtedy veľmi aktívna aj občiansky. (pozn.: Melba Joyce o.i. založila prvý festival “Ženy v jazze” v Harleme a aktívne sa podieľala na príprave programu Jazz for special people – výchovnom projekte pre mentálne a fyzicky postihnutých občanov, ako aj na iných všeobecne prospešných aktivitách).

MJ: "Áno,  viete, ja spievam jazz, ale oni chceli vtedy počuť R & B, tak som spievala R & B. Počúvam doma všetko, čo počúvajú aj moje deti. Už ako malá som počúvala aj klasiku, aj pop music, Stevieho Wondera, Dannyho Hathawaya, Smokey Robinsona a všetko. Ale išla som tam preto, lebo som chcela. Lenže keď sme tam prišli, tak to veru nebolo veľmi príjemné – kvôli tomu, čo som tam videla. K tomu účinkovaniu vo Vietname som sa dostala tak, že som spolupracovala s Tomym Flanaganom, a keď sme sedeli v šatni, tak sa tam chlapci bavili o vojne, koľko ľudí tam v ten deň zomrelo a podobne. A tak si vravím, že niečo musím urobiť, aspoň im zaspievať, chápete? Prišla som domov v noci a hneď som to povedala manželovi a ten zdesený vykríkol: Čo??!! A ja mu vravím: Musím ísť do Vietnamu.  A on: Čo??!! Ty si sa zbláznila??!! Ale vravela som si, že niečo musím urobiť, že tam musím ísť a nie tu iba tak sedieť. Johny Grant mal vtedy takú talkshow v televízii,  kde o.i. hovoril, že mnohí jeho ľudia mu odišli do Vietnamu, hlavne černosi, a tak mi vnukol myšlienku prihlásiť sa ako dobrovoľníčka do Vietnamu a zaspievať tam tým chlapcom. A tak sa aj stalo. Keď som prišla na úrad USO, už ma tam čakali. Podpísala som zmluvu a oni sa ma spýtali, či by som tam  nešla s Georgiem Jesselom (herec a spevák, zomrel 1981). Chceli tam mať totiž bieleho a aj čierneho umelca - a napokon som tam šla dvakrát. Raz s ním a druhý raz s mojou kapelou. Bola to jednoducho vojna, nič viac. Vojna. Bojovalo sa tam, strieľalo, samí mŕtvi, ranení, obviazaní, to bola teda vec!"

* JR: Zmenilo to váš spôsob myslenia?

MJ: "No, poviem vám, že potom, čo som sa vrátila z Vietnamu, som bola na predstavení muzikálu Miss Saigon na Broadwayi a celé divadlo som len presmoklila, plakala som, pretože na Broadwayi to dokázali zinscenovať veľmi realisticky. A ja som len plakala, plakala, vraveli mi, nech radšej odídem, lebo som nemohla prestať. A potom som išla na jedno predstavenie pod názvom “Naši mladí černosi umierajú a nikoho to nezaujíma”, kde sa na začiatku druhého dejstva herci - vojaci postavia na scénu a začnú strieľať – verte mi, že v tú ranu som sa ocitla na zemi, na kolenách, schovávala som sa pod stoličkou. Vraveli mi, že so mnou asi čosi nie je v poriadku, ale keď som sa o tom neskôr bavila s vojakmi, tak tí mi vraveli, že to je typický posttraumatický syndróm ... mala som vtedy na tom predstavení biele nohavice a samozrejme, že boli celé špinavé. Nuž, až vtedy som zistila, že som z tej vojny mala traumu. Pred vojakmi som sa samozrejme tvárila statočne, ako speváčka som im mala dodať silu a odvahu, ale sem tam som si aj v noci poplakala, pretože to bolo na mňa trochu veľa. Vďaka bohu sme tú vojnu skončili, ale zase sme v druhej. Strašné."

* KM: Organizovali ste okrem iného Lincoln jazz festival.

MJ: "Mhm, v Harleme."

* KM: Ten festival bol určený ženám, ktorým sa podľa vás nedostávalo dostatok uznania, akého si zaslúžia.

MJ: "Presne tak. Neskôr sa ma v Lincoln centre spýtali, koľko ľudí hráva so mnou v kapele, viete, práve vtedy som ukončila účinkovanie s Basieho orchestrom, a tak im vravím, že by som chcela mať bigband. A tak som si najala 9 žien a 9 mužov. A mala som bigband. Koncerty v Lincoln centre - to bolo skvelé obdobie. Ale momentálne je pomerne ťažké zohnať prácu pre väčššie orchestre. Pokiaľ sa nevoláte orchester Duka Elingtona, či podobne."
 
* JR: Ako môže dnes spevák prežiť s bigbandom? Veď aj v Európe je to problém ...

MJ: "Je to problém, ale viete, ja som vždy chcela koncertovať s jedným európskym orchestrom, čo vystupuje s rôznymi spevákmi. Ako sa len volá – aha,  Metropol – holandský orchester. Och, ten je skvelý, to je môj sen, nahrať raz niečo s týmto orchestrom."

* KM: Existuje aj nejaká nahrávka, kde spievate spolu s vašou dcérou Carmen Bradford?

MJ: "Zatiaľ ešte nie, ale prednedávnom sme si povedali, že musíme dať dokopy nejakú show."

* KM: Mala vaša dcéra aj inú možnosť, ako sa stať speváčkou?

MJ: "Nemyslím si ... vždy, keď sa za ňou zavreli dvere, tak spievala. Mám aj dvoch chlapcov, dvojičky, obaja sú muzikanti, jeden hrá na husle, druhý na trúbku. Dokonca píšu, aj moja dcéra skvele skladá, aj jeden môj syn, ten druhý veľa nehrá, najradšej mi robí manažéra a diriguje ma, ale to viete, všetci vyrastali s hudbou, asi tak ako ja. Moja starká vraví, že som začala spievať už ako šesť mesačná."
 
* KM: Ako sa vám tu páči? Je to dosť nezvyklé miesto pre  jazzové koncerty, však? (pozn.: festival Inntöne sa koná na hospodárskom dvore, v stodole, uprostred hornorakúskych kopaníc).

MJ: "Zbožňujem Európu. Je tu veľmi čisto a samá zeleň, viete, bola som v 50-tich krajinách sveta, ale keď to porovnám s mojimi priateľmi, tak to nie je až tak veľa. Všade je to iné. Nedávno som bola v Gruzínsku, dostala som sa tam tak, že som najprv robila porotkyňu na prvej súťaži harfistov v Rusku. Zlatá harfa, skvelá súťaž. Keďže som trochu študovala aj hru na harfe, tak to dokážem posúdiť a v Rusku som bola už doteraz sedemkrát, i keď Gruzínsko samozrejme nie je Rusko! No, v každom prípade to bola skvelá súťaž, na ktorej som sa zoznámila s jednou gruzínskou huslistkou Lianou Isakadze, a tá mi povedala, že musím prísť na ich festival, festival klasickej hudby, do Gruzínska. Do Batumi. Rozhodli sa, že tam pripravia aj jazzový večer, a tak nás tam pozvali spolu s Bennym Golsonom. Bolo to úžasné (pozn.: Festival sa koná v priestoroch starej pevnosti Gonio). Všade bolo plno áut - ale aj kráv a šoféri tam jazdia ako diví, a tie kravy boli všade ... ale napodiv ich nezrazili."

* JR: Počuli ste aj gruzínsku folklórnu hudbu?

MJ: "Áno, samozrejme. Jeden majiteľ nahrávacej spoločnosti nás pozval na večierok, kde sa aj veľa  spievalo, aj ja som niečo zaspievala, ale poviem vám, že všetci tam poznajú americkú hudbu, všetci."

* JR: Ale zmeňme tému – keď ste vystupovali v Gruzínsku, určite ste tam mali aj veľa mladých poslucháčov. Ako je to dnes s mladými poslucháčmi jazzu v Amerike? Ako sa darí priblížiť im jazzovú hudbu?

MJ: "Robíme, čo sa dá. Snažím sa im vysvetliť, napríklad priaznivcom  hip-hopu, že ich hudba pochádza z jazzu. Viete, najdôležitejšie je to, aby vedeli, že korene ich hudby sú v jazze a korene jazzu sú zase v blues. Blues prišiel z Afriky. Mimochodom, poznáte dokument Journey of man? Od antropológa Spencera Wellsa? Zaujímavé. Ide o to, že mnohí z nás majú zmiešaný pôvod, sme výsledkom evolúcie a migrácie - a to je podľa mňa prekrásne. Ale niektorým mojim študentom sa to nepáči, hlavne chlapcom..."

* KM: Ale vráťme sa k jazzu a jeho šíreniu - nie je to tak, že záujem o jazz vo všeobecnosti klesá?

MJ: "Nuž, snažíme sa robiť, čo sa dá, aby ten záujem nepoľavil. Hlavne v New Yorku, kde počuť jazz na každom rohu, či sa vám to páči, alebo nie."

* JR: Ale ako na to? Kde máte na to najlepšie možnosti?

MJ: "Napríklad Lincoln centrum má vzdelávací program, chodí tam veľmi veľa detí. V školách ani tak nie, pretože mnohé školy majú problém dostať deti do mesta, je to aj finančná záležitosť. Pomáhajú nám aj spoločnosti, ktoré vyrábajú bicie alebo saxofóny, prostredníctvom hudobníkov, ktorí hrajú na ich nástroje. A keď ich požiadam, aby niečo zafinancovali, tak im to takisto pomôže, pretože môžu zároveň predávať svoje nástroje. Aj miestne orchestre to robia.
Raz som vzala svojich študentov do Birdlandu. A po tom, čo si to vypočuli mi povedali: “Viete, sme radi, že ste nás sem zobrali, ale toto nie je presne to, čo počúvame ... ten hudobník sa nám páčil, ale neznel ako Charlie Parker, ani ako Sony Rollins, ani ako Jon Hendricks,” a tak podobne. A tak si vravím, aká som ja dobrá učiteľka. Pretože moji študenti veľa počúvajú a ak sa im niečo nezdá, tak vedia prečo, a to je dôležité. Mimochodom - museli mi sľúbiť, že budú učiť počúvať jazz aj svoje deti."

* KM: Hráte aj s mladými muzikantmi, napríklad váš basista? Je výborný.

MJ: "Ten má 27!!!"

* KM: Aj bubeník Ronnie Burrage hrá skvele. Má odpich ...

MJ: "Mhm!! To je po prvýkrát, čo spolu hráme, už som o ňom počula, hral takmer s každým a je skvelý."

* JR: Je to po prvýkrát, čo ste spievali v stodole?

MJ: "Nie! Veru nie."

* KM: Myslím, že v Štátoch je takýto druh festivalu dosť bežný, nie?

MJ: "Tu má človek pocit, akoby bol vo Woodstocku (smiech!!!). Všetci prišli autami, so stanmi, s karavánmi, ja som síce nebola vo Woodstocku, ale toto je vraj čosi podobné, usadili sa tu na kopcoch a na lúkach, obuli si vibramky a obliekli svetre a bundy ... myslím, že všetci sa tu cítia výborne, aj nám sa tu páči."

(pozn. Melba Joyce sa s nami rozprávala pri večeri, ktorú si po úspešnom koncerte naozaj zaslúžila, krátko na to musela sadnúť do auta a ísť na letisko, takže náš rozhovor, pri pomaly sa vyprázdňujúcom tanieri, sa pomaly chýlil ku koncu. Kolega Karsten nenápadne zmenil tému).
   
* KM: Myslíte, že to Obama zvládne ako prezident aj nasledujúci rok (pozn. Rok 2012)?

MJ: "Áno. Viete, keď sa mu to podarilo a konečne dolapili a zabili Osamu bin Ládina, tak snáď áno. Faktom je, že všetci si to želali, ale jedna vec  je oslavovať a druhá vidieť ľudí, ako utekajú 11.septembra po ulici šedí od popola a vydesení na smrť. Mnohí z nich vtedy ani nevedeli, kde sú, bežali do mesta, opačným smerom. Bolo to strašné. Vystupovala som vtedy v kostole, nevidela som, čo sa stalo, ale keď som šla potom okolo Manhattanu, tak som padla na kolená, skutočne som padla na kolená. Dotklo sa ma to. Viete, každého, kto za mnou prišiel do New Yorku, som vždy vzala do reštaurácie - hore na vrchole World trade centre. Bol odtiaľ pekný výhľad. Bola som tam naposledy asi dva mesiace pred tým, ako sa to stalo, s jedným Afričanom. A mala som taký zvláštny pocit, čosi sa so mnou dialo, nevedela som, čo to je, ale keď sme presadali z jedného výťahu do druhého, tak čosi do mňa akoby pichlo. Fakt je, že už raz sa tú budovu pokúsili vyhodiť do vzduchu, ale tým to nebolo, cítila som, že sa tam čosi stane, no, nevedela som, čo. A tak mu vravím: Nepôjdeme? Chcete sa tu najesť? Ak nie, tak poďme preč. Chcela som odtiaľ odísť. Ale netušila som prečo. Mala som tam veľmi zlý pocit. Viete, New York je pre mňa môj domov, je to moje mesto a vidieť čosi také strašné - bolo to šokujúce."

* KM: Včera sme sa bavili so spevákom Davellom Crawfordom, ktorý pochádza z New Orleans a spýtal som sa ho, prečo sa presťahoval do New Yorku. A on mi povedal, že sa chcel konečne vyspať. Viete, povedal mi, že v NY má koncert a potom ide domov a nikto sa oň nezaujíma, má svätý pokoj, ale v New Orleans sa stále niečo dialo. Kedy ste sa presťahovali z L.A. do NY?

MJ: "Tuším to bolo v roku 1987."

* JR: Je to veľký rozdiel?

MJ: "To je! V N.Y.C. je viac hudby a viac príležitostí, hlavne pre mňa."

* JR: A publikum?

MJ: "Myslím, že v oboch mestách je veľmi vnímavé publikum, veľmi vnímavé."
 
* JR a KM: Ďakujeme za rozhovor.