Vietnamsko-americký trubkár Cuong Vu (1969) sa na Slovensku zatiaľ neukázal, podobne ako ďalší z jeho pozoruhodných newyorských spoluhráčov – trubkár Dave Douglas, saxofonista Chris Speed alebo gitarista Bill Frisell. Práve umelec, ktorý uprednostnil vlastné zoskupenia s generačne mladšími hudobníkmi pred lukratívnym postom trubkára v kapele Pata Methenyho (ako člen Pat Metheny Group absolvoval v období 2002–2006 viaceré turné), sa v posledných rokoch profiluje nesmierne zaujímavo.

Na jazzovom festivale v rakúskom Saalfeldene v roku 2010 Vu predstavil kapelu Speak zloženú zo študentov jazzovej katedry University of Washington v Seattle a o rok neskôr sa v Saalfeldene zastavil s netradičným kvartetom s dvojicou basgitaristov a bubeníkom. Na programe bol aktuálny album Leaps of Faith (Origin Records 2011), na ktorom novátorským spôsobom spracováva harmonické štruktúry notoricky známych jazzových štandardov All the Things You Are, My Funny Valentine alebo Body & Soul. 

* V polovici 90. rokov ste sa presťahovali do New Yorku, kde ste začali hrávať s ľuďmi okolo Knitting Factory ako Dave Douglas, Bobby Previte, Chris Speed, John Hollenbeck... Potom ste sa dostali do kapely Pata Methenyho, rozbehli vlastné projekty. Ako sa zmenil váš pohľad na hudbu?

CUONG VU: "Všetko sa začalo ešte na New England Conservatory of Music v Bostone, kde som viac inklinoval k jazzu a úplne som sa ponoril do hrania štandardov, do bebopu. Po 2 rokoch intenzívneho cvičenia a hrania som však odrazu dospel do štádia, keď som začal túto hudbu pociťovať ako unavujúcu. Odrazu ma natoľko ubíjala až som si povedal, že sa musím vybrať iným smerom. Cítil som, že to, čo hrám nevychádza zo mňa, že to nie som ja a ani môj vlastný hlas. Vnímal som súvislosti a vzťahy medzi melódiou, harmóniou a rytmom, dokonale som chápal zákonitosti foriem, ale v podstate som nerozumel ničomu. Teda ničomu, čo by sa mi zdalo dôležité. V tej chvíli prišiel saxofonista a skladateľ Joe Maneri, ktorý zmenil v mojom živote všetko. Prišiel učiteľ, ktorý mi ukázal, že neexistuje len jazz ako som ho poznal dovtedy, ale voviedol ma do sveta world music a ukázal mi celú prejádu vynikajúcich skladateľov. Pod jeho vplyvom som sa začal hudbe otvárať. Objavil som, že mnohí skladatelia pri komponovaní vlastne improvizujú, začal som vnímať tvorenie hudby ako celku, pochopil som, že jazz nie je len o výstavbe sóla a hľadaní jednej línie, ale o integrite. Následne som sa začal zaoberať voľnou improvizovanou hudbou a písať vlastné kompozície."

* Mnohí trubkári sa dnes prikláňajú k neokonzervatívnej a neobopovej línii. Vaše projekty naopak znejú súčasne, podobne ako nahrávky škandinávskych umelcov ...

CV: "Neviem, či by som nachádzal nejakú spojitosť so škandinávskou scénou, možno pri spôsobe akým pracujem s prízvukmi alebo echom. Máte však pravdu, viac sa prikláňam k súčasnému zneniu. Chcem dosiahnuť zvukovosť tohto sveta, nie dávno minulého. Ovplyvňujú ma skôr súčasní umelci, ktorí majú svoj vlastný a nezameniteľný zvuk, napríklad Radiohead alebo Björk. Títo ľudia dokázali pretaviť čosi zo svojho vnútra do jazyka, ktorý ostáva zrozumiteľný aj napriek tomu, že nie je najjednoduchší. Vo chvíli, keď som začal komponovať vlastné veci som chcel odhaliť svoje vnútro a spájať zdanlivo nespojiteľné."

* Spomínate si na moment oslobodenia svojej hudby od ohraničených foriem?

CV: "Ako som spomínal, bolo to po príchode Joea Maneriho. Pod jeho vplyvom som začalo experimentovať s voľne improvizovanou hudbou a postupne som umelecky dozrieval. Neviem však poskytnúť recept, ako sa dá k podobnej otvorenosti dospieť."

* Ste profesorom jazzového oddelenia na University of Washington v Seattle. Nakoľko prebieha vzájomná inšpirácia medzi vami a študentami?

CV: "Mladí ľudia majú vlastný pohľad na svet a ten je zväčša diametrálne odlišný od vášho. V mnohých prípadoch vás však dokáže posunúť na miesta, kam by ste sa už vo svojej „ulite“ nedostali, nehovoriac o mladíckej energii. Preto sa usilujem – pokiaľ je to len možné – mať neustále strčenú nohu medzi dverami, aby som dokázal zachytiť aspoň časť z toho, čo sa medzi mladými umelcami deje. Nechcem ostať zabednený a v slepej uličke."

* Ako funguje jazzová scéna v Seattle – meste presláveným rockovou alternatívou?

CV: "Seattle bol čo sa týka jazzu skutočnou baštou konzervativizmu, až v posledných štyroch - piatich rokoch sa stáva scéna progresívnejšou a otvára sa rozličným vplyvom. Umelci sa predtým cítili bezpečne na jednom poli, ktoré neopúšťali dlhé roky pretože vedeli, že majú svoje publikum. Zmenu však badať už medzi študentmi, z ktorých sú mnohí naozaj „nadržaní“ pri hľadaní vlastnej cesty a vlastného zvuku. A to je veľmi dobré, pretože klubové prostredie od nich dostáva množstvo impulzov, nabíja sa a potom dokáže určitý čas fungovať ako generátor ovplyvňujúci ďalšie dianie. Rád by som ešte nejaký čas ostal na univerzite a bol súčasťou toho všetkého. Ďalším špecifikom mesta sú ukrytí géniovia, ktorí si už dlhé roky robia svoje veci a reakcia okolia ich nezaujíma. Snažím sa niekoľkých z nich primäť s spolupráci, pretože to, čo môžu ponúknuť tejto scéne je podľa mňa úžasné a títo ľudia si zaslúžia, aby sa ich talent odkryl."

* Nedávno ste urobili revolučný krok – na svoje internetovej stránke ste zadarmo sprístupnili staršie albumy. Prečo?

CV: "Príchodom internetu a mp3 odrazu nebolo problémom kopírovať hudbu prakticky bez postihu a umelci na to prestali mať vplyv. Neviem, či to môžem nazývať kradnutím, ale ľudia začali v posledných rokoch vnímať hudbu ako vodu, ktorá je pre nich všade zadarmo. Nezaujíma ich, že pre nás je hudba spôsobom obživy, nehovoriac o tom, že nahrávanie a vydanie albumu stojí pomerne dosť peňazí aj energie. Tí, ktorí vašu hudbu kopírujú a poskytujú ďalej za ňu nechcú platiť a čo je horšie, posúvajú ju ďalej v rôznorodej kvalite. Preto som sa rozhodol, že už keď má byť moja hudba voľne dostupná, nech je dostupná aspoň v slušnej kvalite. Ľudia, ktorí prídu na moju stránku sa tak niečo dozvedia o mne a možno keď pochopia, že nahrávanie nie je zadarmo, nabudúce aj zaplatia, prípadne dôjdu na môj koncert. Snáď v budúcnosti nebudem ani tak závislý na príjmoch z albumov, pretože ma možno uživia koncerty. To zatiaľ netuším, ale v súčasnej situácii sa mi zdá táto cesta ako najschodnejšia." (Na stránke music.cuongvu.com je potrebné určiť cenu za stiahnutie albumu – tzv. name your price. Kompletné albumy vo formátoch mp3 a FLAC si však môžete stiahnuť aj pri zadaní nulovej ceny, samozrejme okrem posledného Leaps of Faith, pozn. autora).

* Je súčasná doba pre umelcov zložitejšia?

CV: "Naopak, dnes je všetko podstatne jednoduchšie: kedysi ste sa museli o novom albume dozvedieť z rádia alebo z nejakého časopisu, vybrať sa do obchodu s platňami a zaplatiť zaň. Dnes vám stačí zájsť na internet, kde vám interpreti a obchody ponúkajú nepreberné možnosti. V konečnom dôsledku mám radosť, že je okolo nás množstvo hudby, z ktorej môžeme vyberať."

* Myšlienka „priniesť zadarmo poslucháčovi hudbu v slušnej kvalite“, ktorú ste uprednostnili pred profitom, je v dnešnej dobe obdivuhodná!

CV: "Ďakujem. Ďalším aspektom bolo určité odosobnenie, odklon od publika. Poslucháč si kúpi vaše CD, no málokedy sa k vám dostane odozva. Album zavesený na stránke sa však stáva vecou verejnou a pokiaľ si ho tam poslucháč stiahne, často krát zanechá odkaz a napíše aspoň pár slov o tom, ako sa mu to páčilo. Tento komunikačný kanál je pre mňa dôležitejší ako profit." 

* Máte vietnamské korene – sledujete tamojšiu scénu?

CV: "S Vietnamom nemám žiadne kontakty odkedy odtiaľ moja rodina odišla, čo bolo dosť dávno, na konci vojny v roku 1975. Mal som vtedy len 5 rokov. Vietnamská hudba má mnohé špecifiká odlišné od parametrov západnej hudby a určite by bolo zaujímavé preniesť niektoré elementy do mojej hry. Zatiaľ som sa však k tomu nedostal. Pred časom som mal na jednom festivale možnosť stretnúť tradičných vietnamských hudobníkov improvizujúcich súčasnú hudbu. Keď som sa však s nimi bavil o situácii doma, neboli ich reakcie príliš pozitívne, pretože nemajú žiadnu podporu. Je to začarovaný kruh – pokiaľ máte otvorenú myseľ, núti vás to experimentovať a skúšať nové veci. Tie sa však poslucháčom až tak nepáčia, pretože chcú počuť prevažne to, čo poznajú, kde sa majú o čo oprieť. Musíte ich naučiť, aby vás prijali bez predsudkov s otvorenými ušami a srdcom."

* Vďaka za rozhovor a snáď vás niekedy uvidíme aj na Slovensku.

CV: "Ďakujem aj ja, bude mi potešením."