Rudy Linka (ročník 1960) absolvoval koncom minulého roka zopár koncertov aj na Slovensku. Ten najutajenejší, sťaby za starých „dobrých“ čias organizovanej kultúry, sa konal v Bratislave v klube Hlava 22 na Bazovej ulici. Jeden z najlepších jazzových gitaristov na svete sa tak ocitol v prostredí, plnom rockových a aj zopár jazzových nadšencov, neúnavne štrngajúcich pollitrovými pohármi ... na nálade mu to však zjavne neubralo, jeho trio hralo s rovnakým oduševnením, ako kdekoľvek inde...Linka, ktorý v roku 1979 emigroval z niekdajšieho Československa ako neznámy muzikant najprv do Švédska a potom do USA, sa do svojej vlasti vrátil už ako slávny inštrumentalista. Žije v New Yorku (so švédskym pasom) a koncertuje po celom svete.


* Pán Linka, vy ste raz povedali, že odísť pre vás nebolo ľahké, pretože ste vedeli, že sa už nikdy nevrátite....

Odchádzal som veľmi mladý, mal som iba 19 rokov. Ale keď je človek mladý, tak je všetko ľahšie, tá mladícka nerozvážnosť hrá pri tom veľkú rolu. Ale už vtedy som mal pocit, že viem, prečo chcem odísť. Hudbu som bral veľmi vážne a chcel som sa naučiť viac, chcel som vidieť a počuť tých ľudí, ktorých som mal rád, a ktorých som počul iba na platniach. Myslel som si, že ich nikdy nebudem počuť naživo. A tak som odišiel. Dostal som výjazdnú doložku do Nemecka na 4 dni a odtiaľ som hneď odišiel do Švédska, kde som mal jedného kamaráta, saxofonistu, no a zostal som tam päť rokov. Potom som dostal štipendium do Ameriky – bol som rok na Berkley, potom dva roky na New School v New Yorku a zrazu to boli tri roky. Do Európy som sa už jednoducho nevrátil i keď som to vôbec nemal v pláne....viete, keď človek príde do NY, tak zistí, že je tam oveľa rýchlejšie životné tempo, vyššia životná kultúra. V New Yorku je oveľa jednoduchšie počúvať hudbu, pretože tá je všade okolo vás, a pokiaľ prichádzate z inej krajiny, tak najlepšie miesto pre život - hneď po vašej domovine - je New York.

* Je to mesto emigrantov...

Áno, tam sa môžete naozaj cítiť doma.

* A je to aj mesto, kde napríklad ako muzikant pociťujete v hudobných žánroch najmenšie rozdiely?

Nielen v hudbe. Keď som prišiel do New Yorku, tak som si po prvý krát uvedomil ako všetko so všetkým súvisí. Tam je toľko kreatívnych ľudí.... napríklad sa tam stretnete s kuchármi, ktorí sú takí kreatívni, že oni nielenže varia, ale vždy sa snažia urobiť niečo nové ... hovoria o tom, či to má takú a takú štruktúru, aby to malo takú a takú chuť... a s muzikantmi je to to isté... keď si idete vypočuť niekoho, kto hrá napríklad bluegrass, tak ten človek je taký dobrý, že iba sedíte a vravíte si, ako to len robí? A vôbec nemáte pocit, že by to bolo jednoduché. A to isté platí pre všetky ostatné žánre. Poznám veľmi veľa skvelých jazzových muzikantov, ktorí hrajú s Whitney Houstonovou. Aj preto spieva tak dobre, lebo tí ľudia okolo nej vedia hrať hocičo...

* Čo ste vlastne počúvali, keď ste žili v Československu a študovali klasickú gitaru?

No ja som vtedy ako 14-ročný počúval samozrejme Beatles, a všetky také veci, ale mal som to šťastie, že som sa zoznámil s Petrom Škrabákom, ktorý vtedy hral s Jiřím Stivínom na basgitaru. Bol odo mňa iba o tri roky starší, ale hral už vtedy vo veľmi známej jazzrockovej kapele Impuls. Mal doma všetky možné jazzové platne, ktoré som mohol počúvať. Tým som vlastne preskočil všetky tie rockové veci á la Jimmy Page a začal som hneď s jazzom. Chodievali sme vtedy na burzu na Kampe, kde sa vymieňali platne a ja som tam kúpil skvelý album - Miles Davis Greatest hits. Bola to výborná platňa, ale už nedokázal som ju už potom vymeniť, pretože ju nikto nechcel...

* A tak ste ju museli počúvať...

Presne tak. Tá platňa je fantastická, ibaže vtedy chcel každý iba Uriah Heep... chodili sme aj do knižnice v americkej ambasáde, kde sme si mohli vypožičať tri platne, nahrať si ich doma a zase vrátiť - a to bolo skvelé...

* Keď ste sa vrátili do Prahy, nenapadlo vám, že by ste sa mohli zase presťahovať do Európy?

Uvedomujem si, že mám skvelý život, som totiž všade a nikde. Ale to, že nebývam doma, mi vyhovuje. Prídem do Európy, som najprv týždeň v Taliansku, potom zase tu, spoznám množstvo ľudí, mám tu veľa kamarátov... Potom sa zase vrátim do NY. Rozdiel je v tom, že zatiaľ čo tu, keď sa vráti zo zahraničia, tak sa ho vždy pýtajú, aké to bolo a čo tam zažil, zatiaľ čo v New Yorku sa hneď pýtam ja, o čo som prišiel. A to je na tom meste také úžasné. V New Yorku som doma, mám tam manželku - Švédku, žijeme spolu už 26 rokov, máme 17 ročnú dcéru, psa, ten už má 9 .... domov, to nie sú iba domy a byty, ale domov – to je aj o ľuďoch. Tam, kde máte svojich najbližších, tam je váš domov. A preto som doma v New Yorku.

* Pred časom som sa rozprával s Miroslavom Vitoušom, ktorý hovoril, že v Amerike jazz skončil, a že preto sa odsťahoval do Talianska, máte pocit, že jazzu už v Amerike odzvonilo?

Amerika je veľká, a aj tých pocitov z nej môže byť veľa... to sú všetko veľmi subjektívne veci ... viete, keby som vám mal povedať, kde sa podľa mňa žije najlepšie, tak by som asi tiež prišiel na to, že v Taliansku... a keď – tak ako Miroslav - nemáte žiadne záväzky, tak nie je ťažké sa tam presťahovať. Ale takisto je možné, že sa o 5 rokov vráti späť do NY.

* Vitouš tvrdí, že klasickí hudobníci by sa mali učiť improvizovať, že učebnice hudby by sa mali prepísať v záujme zbližovania žánrov...

Myslím si, že muzikanti na tej najvyššej úrovni - ako Vladimír Aškenázy alebo Joe Henderson - sú na tom úplne rovnako – oni s tými notami niečo robia, oni ich jednoducho nie sú schopní zahrať zle, ale vždy ich hrajú inak. Je jedno, či sú to klasickí alebo jazzoví muzikanti, títo ľudia sa snažia dostať do určitého slobodného momentu, a tých momentov je veľmi málo, myslím tým moment, v ktorom hráte iba hudbu. A keď sa dívam na tých najlepších, tak medzi nimi nevidím žiaden rozdiel, bez ohľadu na žáner. Ale každý hudobník by mal byť samozrejme schopný hrať nielen svoj žáner..


* Odišli ste zo svojej vlasti kvôli hudbe?

Kvôli hudbe.

* To bola tá vaša sloboda...

Áno. Pamätám sa, že som mal so sebou gitaru a jeden malý ruksak, pretože som išiel oficiálne iba na 4 dni a nechcel som, aby si niekto myslel, že idem na dlhšie...aj tak som toho veľa nemal. Vlak bol najprv úplne prázdny. Až v Norimberku doň nastúpili ľudia a do môjho kupé vošiel nejaký novinár. Začali sme debatovať a ja som mu lámanou nemčinou povedal, že od dnešného dňa som slobodný človek, pretože sa už nikdy nevrátim domov. On sa na mňa pozrel - dosť vydesene - a spýtal sa ma, čo budem teraz preboha robiť? A ja, že budem jazzový gitarista. Ešte viac sa vydesil a sústrastne mi povedal: „Tak veľa šťastia.“ Strašne rád by som sa s tým človekom ešte raz stretol...

* Ale asi ste museli mať veľmi presvedčivý výraz v očiach, keď ste prišli v Amerike za Jimom Hallom s tým, že by vás mal učiť hrať na gitare? Nahovoril vám to váš kamarát, ktorý sa s ním o tom nikdy nerozprával....

Asi som mal predovšetkým veľké šťastie... Halla som stretol v čase, keď už neučil. Ale keď videl to moje sklamanie, tak mi potom na Štedrý večer zavolal a dohovoril si so mnou nejaké hodiny. A z tej jednej hodiny bolo zrazu päť - pretože sme sa iba rozprávali a rozprávali - a to mi dalo oveľa viac, ako keby som u neho iba hral na gitare. Vďaka tomu teraz viem, ako to vôbec ako človek všetko robí - a to je skvelé. Keď som sa ho potom spýtal, prečo ma vôbec zavolal, povedal mi, že aj jemu raz ktosi pomohol a že raz zase ja pomôžem niekomu inému...

* Jim Hall vás asi ovplyvnil nielen ako človek...

Samozrejme, veľmi som ho kopíroval a obdivoval som ho... ale potom sme sa dlho nevideli. Po 14-tich rokoch som jedného dňa videl v New Yorku plagát „Jim Hall,“ tak som sa na neho išiel pozrieť. Mal už 78 rokov. A on nielenže hral rovnako skvele, ale zároveň sa snažil hrať inak, a to sa mi zdalo byť neuveriteľné.... A keď ma uvidel, hneď sa ma spýtal ako sa má Solveigh - to je moja žena. Predstavte si, on si po 14 rokoch pamätal, ako sa volá moja žena.


* Ale s gitarou ste zažili aj veci, ktoré môžu človeku doslova zmeniť život...


To je pravda. Hrali sme v Prahe duo s Johnom Abercrombiem a ja som podišiel k mikrofónu, že niečo poviem. Zrazu som dostal silný elektrický šok - niečo bolo zle uzemnené. John mi vtedy zachránil život, doslova ma odkopol od toho mikrofónu. Odviezli ma do nemocnice v Krči. Napojili ma na všetky možné prístroje. A mašinky kmitali a ukazovali neskutočné hodnoty a jeden mladý doktor sa tak chvíľu pozeral na tie krivky, ako lietajú hore dole a potom sa ma spýtal: „Pán Linka, akú hudbu to vy vlastne hráte?“

* Ale na českú hudobnú scénu ste nezanevreli - zorganizovali ste medzinárodný jazzový festival, ktorý sa konal okrem Prahy aj v Českých Budějoviciach a Prachaticiach...

To bola obrovská vec, a ja som k nej prišiel ako slepý k husliam. Pred štyrmi rokmi som išiel náhodou na Šumave na bicykli okolo jednej 200 ročnej chalupy, v ktorej už 20 rokov nikto nebýval a tak som sa rozhodol, že si ju kúpim... odvtedy tam so ženou chodíme vždy v lete na jeden mesiac ... a raz si tak sedím v Prachaticiach na pive a prišiel tam za mnou starosta a pýta sa ma, či by som tam na námestí nechcel urobiť festival. A ja, že dobre. Onedlho na to som hral v Budějoviciach a tam za mnou prišiel riaditeľ pivovaru s tým, že keby som niečo potreboval, tak oni by mi radi pomohli, že by sa na mojich koncertoch radi podieľali ako sponzori. A ja mu na to, že práve teraz robím festival v Prachaticiach. Povedel, že to radi podporia, ale že taký istý festival musím urobiť aj u nich. A tak sme v piatok zorganizovali festival v Prachaticicach a v sobotu v Českých Budějoviciach. A krátko na to sme hrali na Pražskom hrade u prezidenta Klausa a tam za mnou prišiel americký veľvyslanec, že mi rád pomôže... tak som mu povedal o tých festivaloch a on na to, že v poriadku, ale rozšírime to aj na Prahu. A naraz z toho vznikla obrovská akcia v troch mestách.


* Chcete v tom pokračovať aj na budúci rok?

Áno, ale dohodli sme sa, že v Prahe, vzhľadom na vysoké náklady, to bude trvať aspoň dva dni, pretože je s tým aj strašne veľa papierovania, tak nech to už má nejaký väčší zmysel, keď sa tam musí stavať taká drahá a veľká scéna. Uvažuje sa aj o Plzni...

* Hrali ste aj na Slovensku, v Poľsku, máte pocit, že publikum v Európe je iné ako to vaše - americké?

Všade je to iné. V Poľsku na nás prišlo strašne veľa ľudí, to som ešte nevidel, úžasná atmosféra. Lenže napriek tomu si myslím, že v Amerike má jazz veľkú tradíciu: tam sa vám môže stať, že tí ľudia, ktorí vás počúvajú, už v tom istom klube počuli aj Charlieho Parkera. Tu v Európe síce môžete mať pocit, že o vás ľudia majú väčší záujem, ale keď sa s nimi začnete rozprávať, tak zistíte, že toho až tak veľa o jazze nevedia.... v Detroite je napríklad najstarší jazzový klub - Baker´s Keybord Lounge – nachádza sa v černošskej štvrti. Tam uprostred nejakého sóla zrazu ktosi od radosti zakričí „Ach, yeah, go, great!“ - a zrazu si uvedomíte tú tradíciu, tí ľudia vedia presne, čo a kde a prečo hráte.... to je asi ako keby som chcel byť v Prahe toreadorom namiesto toho, aby som ním bol v Španielsku. Tam má to obecenstvo tradíciu, chodí na to, vie presne, čo sa na scéne deje... dnes som strašne rád, že mám jednu nohu tu a jednu tam. A ako som starší, tak som stále viac a viac prekvapený z toho, aké dobré rozhodnutie som vtedy v roku 1979 urobil...

* V časopise Downbeat ste sa pred pár rokmi ocitli v prvej desiatke najlepších jazzových gitaristov. Máte odvtedy väčší pocit zodpovednosti, alebo to neberiete až tak vážne?

Viete, jazz je aj biznis. Zrazu som začal mať lepšie honoráre, začal som hrávať v lepších kluboch... Ale spomínam si, ako som vtedy sedel doma nad tým časopisom a pozeral sa na rebríček tých najlepších. Prišla za mnou moja dcéra. Mala vtedy asi osem rokov. Pozrela sa na ten zoznam a - viete, ona všetkých tých muzikantov poznala, či už to bol Jim Hall, alebo John Scoffield, alebo John Abercrombie - a keď videla, že v tej desiatke som na konci, povedala mi: „Tati, nič si z toho nerob, raz budeš aj vyššie.“
Človek ak aby mal uspokojiť každého, tak by to asi za nič nestálo, a ak je niekto z vašej hudby nadšený, tak musí byť aj niekto, kto z nej nadšený nie je...
Raz za mnou prišiel v jazzovom klube v Piešťanoch jeden pár, tuším z Jordánska, veľmi prijemní ľudia, a tá pani mi vraví s výčitkou v očiach: „Kedy začnete hrať tie pesničky pekne? Veď vy ich iba ničíte a ničíte - tak, že na konci sú úplne zničené.“ „A ako by ste to chceli?“ – pýtam sa jej. – „No tak, aby ste to neničili.“ A ja jej na to, že to tak robia iní, ale že my tú hudbu jednoducho ničíme. „A akú pesničku vám ešte môžeme zničiť na želanie?“- spýtal som sa jej. To viete, každému človek nevyhovie.