Na minuloročnom jazzovom festivale Inntöne v rakúskom Diersbachu, na farme Paul Zaunera, sa predstavil aj mladý austrálsko-egyptský hudobník Joseph Tawadros, hráč na tradičný strunový nástroj oud, ktorý tu v čarovnom prostredí kopcov a kopaníc v okolí rieky Inn vystúpil spolu so svojim bratom, perkusionistom Jamesom Tawadrosom, kontrabasistom Drew Gressom a legendárnym gitaristom John Abercrombiem. Ich hudba mala od začiatku do konca “stredozemno-blízkovýchodný” charakter, ktorému sa hudobne predsa len inak orientovaný Abercrombie dokázal dokonale prispôsobiť. Po koncerte, ktorý mal u publika veľký ohlas, sme spolu s mojim nemeckým kolegom Karstenom Mützelfeldom požiadali bratov Tawadrosovcov o rozhovor. To, že si tento rozhovor môžete aj prečítať, je však predovšetkým Karstenova zásluha, keďže môj mini-diskový rekordér ma vlani totálne zradil. Zdá sa, že medzinárodná spolupráca sa úspešne preniesla aj do novinárskeho zákulisia jazzových festivalov.

 

* KARSTEN + JAROSLAV: Ďakujeme za skvelý koncert, páni!

 

JOSEPH TAWADROS: “ Nemáte za čo, to sme radi.”

 

* K+J: Mali ste tu celkom dobrú akustiku (koncert sa konal vo veľkej poľnohospodárskej stodole).

 

JOSEPH: “Áno, na to, že to je stodola, to znelo veľmi dobre. Myslím, že stodoly sa stavali hlavne kvôli akustike :-), ale funguje to výborne.”

 

* K + J: A myslím, že to bol pre vás skvelý zážitok, stretnúť tu uprostred lesov a hájov v lete Mikuláša (John sa počas koncertu poďakoval divákovi, sediacom v prvom rade, ktorý mal veľkú bielu bradu a červenú košeľu, že sem prišiel ako Mikuláš z takej diaľky). Ale pre vás asi nič mimoriadne, v Austrálii máte teraz zimu, však?

 

JOSEPH: “To bolo ohromné, zažili sme to po prvýkrát, ale môj mladší brat bol asi veľmi dobrý, že sa tu ukázal.... :-) Ten pán to vzal našťastie s humorom, ale to viete, červená a biela, nemohol som sa zmýliť. “

 

* K + J: Vy ste prišli do Austrálie ešte ako chlapci – z Egypta ste odišli ako trojročný. Vraciate sa tam?

 

JOSEPH: “Často tam chodím, spolu s Jamesom sme tam boli naposledy v januári, takže sme tam doslova uviazli uprostred revolúcie, museli nás evakuovať do Frankfurtu ... Obaja sa veľmi zaujímame o všetko egyptské, najmä kultúru, ale vyrastali sme v Austrálii, takže sme napoly Egypťania a napoly Austrálčania.”

 

* K + J: Muselo to byť pre vás veľmi zvláštne, pozorovať, čo sa v Egypte deje - tam zdola …

 

JOSEPH: “Nie, nie, nebolo to “tam zdola”, dívali sme sa na to doslova cez ulicu. Bolo to veľmi ťažké obdobie, veľmi neisté a strašidelné, a to je možno ešte aj teraz, ale pre celú tú oblasť to bola veľká vec. Dúfam, že to bude znamenať veľký krok vpred.”

 

* K + J: Povedali by ste o sebe, že ste austrálsky hudobník, alebo egyptský?

 

JOSEPH: “Povedal by som, že som hudobník. Viete, vždy keď s niekým spolupracujem, tak mi ide predovšetkým o hudbu, nie o to, či som arabský alebo jazzový. Ide o to, nájsť si tých správnych spoluhráčov, mať správnu predstavu o hudbe, takže si myslím, že to, čo robím, je v prvom rade hudba a hudba, ktorá osloví čo najviac ľudí a nielen tých, čo sa pohybujú v istom žánri. Naša hudba je mnohotvárna, nedá sa len tak klasifikovať a o to mi pri mojich kompozíciách ide.”

 

* K + J: Pýtam sa preto, lebo ste vyrastali v Austrálii, chodili ste do austrálskych škôl. 

 

JOSEPH: “Samozrejme, Austrália mala na našu hudbu veľký vplyv, pretože je to veľmi multikultúrna spoločnosť. Myslím, že keby som vyrastal v Egypte a učil sa tam hrať na oud, tak by som hral úplne iným štýlom. V Austrálii som si mohol vyberať zo všetkých tých kultúr: hrali sme s ruskými hudobníkmi, ale aj indickými, japonskými, čínskymi. Získali sme jedinečnú príležitosť naučiť sa od nich čo najviac, takže Austrália mi dala veľmi veľa, mohol som si vyberať spomedzi toľkých kultúr a získať o nich veľa vedomostí, že sa to samozrejme prejavilo aj v mojej hudbe. Povedal by som, že som austrálsky hráč na oud alebo ak chcete egyptsko-austrálsky hudobník.”

 

* K + J: Váš starý otec, ktorý bol slávnym egyptským hudobníkom a skladateľom, už asi nebol svedkom toho, ako ste pokračovali v jeho koľajách?

 

JOSEPH: “Nie, zomrel v roku 1957, ale myslím, že to mám v krvi. Spolu s Jamesom sme po ňom prevzali tradíciu a robíme to s láskou. Keď hrám, tak mi nejde o to, byť profesionálnym hudobníkom, ale jednoducho hru na tento nástroj milujem – tak ako hudbu vôbec a aj keby sme nemali publikum, tak by sme hrali takisto.”

 

* K + J: Vy sa rád vraciate do Egypta, a keď potom konfrontujete svoj spôsob hry, to, ako hráte, to, ako vnímate hudbu, v čom vidíte rozdiel, keď počujete egyptských hudobníkov?

 

JOSEPH: “To je vec prostredia. A aj hudba je výsledkom prostredia, takisto improvizácia je jeho výsledkom. Pri improvizácii ide aj o to, čo z vášho okolia vás inšpiruje. Eygypt má samozrejme iné chvenie a ak okolo vás stoja arabskí ľudia, tak máte snahu viac frázovať arabským spôsobom, ale môže sa to prejaviť aj opačne, keď chcete publiku ukázať čosi iné. Ale myslím si, že vo svete, v ktorom sa hrá na oud, prevláda dnes veľmi otvorená atmosféra, hráči sú už dnes otvorení aj iným vplyvom.”

 

* K + J: Mal som z vášho koncertu pocit, že vaša hudba je oveľa ľahšia, veselšia, ako tá, ktorou sa inšpirujete ...

 

JOSEPH: “Áno, chvíľami áno, ale napríklad skladbu Heel - vnímam ako veľmi smutnú, aj Hour of separation má neveselý podtón, takže je tam aj veľa smutných momentov, ale už samotný nástroj oud znie veľmi melancholicky. A keď s vami hrajú takí skvelí hráči, ako John Abercrombie, alebo Drew Gress, tak zároveň získate viac ľahkosti. Je nám spolu dobre a to sa samozrejme prejavuje aj na scéne. Je nám spolu veľmi veselo a ešte k tomu si môžeme spolu zahrať, čo viac môžeme chcieť?”

 

* K + J: Mnohí odborníci nám vraveli, že naučiť sa hrať na oud si vyžaduje dlhú prípravu, dlhé štúdium, čo je na tom také ťažké? (pozn. Aj John Abercrombie sa nám priznal, že to skúšal, ale že sa mu hra na oud zdala byť príliš odlišná od hry na gitare a príliš ťažká).

 

JOSEPH: “Myslím, že je to taký istý nástroj ako hociktorý iný, iba sa ním musíte nadchnúť, takisto ako keď hrá James na tamburíne, myslím si, že najdôležitejšie je nadšenie, vaše nadšenie hrať. Ale všetko má svoj stupeň náročnosti, možno, že oud je trochu ťažší, ale každý nástroj má svoje nástrahy. Na oude sa nehrajú akordy, tak ako na gitare. Každý nástroj je iný, nedá sa to porovnávať.”

 

* K + J: Myslím, že na vašej hre je zaujímavá aj vaša hravosť a možno, že tým, že hráte spolu so svojim bratom, hráte ešte s väčším nadšením.

 

JOSEPH: “Je to tak, poznáme sa veľmi dobre, hrali sme tie skladby už veľakrát a aj James ich pozná veľmi dobre, takže sa na seba navzájom spoliehame, odrážame sa jeden od druhého. Sú veci, ktoré medzi nami dvoma nevidia ani hudobníci na scéne, ale to je našim cieľom, aby nás to bavilo a mali sme z toho dobrý pocit. A keď sa spolu s vami baví aj publikum, je to skutočný bonus.”

 

* K + J: Napriek tomu, keď ste spolu vyrastali ako bratia, neexistuje medzi vami aj určitá rivalita  ako medzi dvoma hudobníkmi?

 

JAMES: “Nie. Myslím, že sme spolu vychádzali vždy dobre a pokiaľ sa pohybujeme vo svete arabskej hudby, tak najdôležitejším nástrojom je oud a hneď na druhom mieste za ním v skupine je perkusionista. Myslím si, že spolu veľmi dobre vychádzame. Radi spolu počúvame hudbu a myslím, že sa navzájom dobre dopĺňame.”

 

JOSEPH: “Viete, ako dvaja bratia chceme vidieť jeden druhého len v dobrom svetle, takže ja pomáham Jamesovi a on zase mne. Takže sme dobre vyvážení, už aj preto, že nehráme na ten istý nástroj. Hudobníci sa zväčša snažia nájsť si toho najlepšieho spoluhráča a keď je to napokon ešte váš brat, tak máte po probléme a to je skvelé. Pretože medzi skutočnými bratmi neprebieha žiadne vážne súperenie.”

 

* K + J: Pochádzate z hudobníckej rodiny? Alebo to bol iba váš starý otec, ktorý sa venoval hudbe?

 

JOSEPH: “Všetci v našej rodine milujú hudbu, moji rodičia počúvajú veľmi veľa starších skladieb. Áno, myslím, že sa to na nás nalepilo. Veľmi sme si obľúbili arabskú vokálnu hudbu, radi ju počúvame, takže ten rodinný vplyv tam samozrejme je, ale spolu s bratom počúvame aj inú hudbu, vrátane hudby Johna Abercrombieho, takže keď sa nám podarilo dostať ho k nám “na palubu” pri nahrávaní albumu, boli sme z toho veľmi šťastní. A keď tam prišiel aj John Patitucci, tak to začalo byť veľmi divoké.”

 

* K + J: Ako ste sa spolu zoznámili?

 

JOSEPH: “Naučil som sa jednu dobrú zásadu a síce - pýtať sa. A presne to som aj urobil. Stretol som sa s Johnom Abercrombiem v New Yorku, videl som ho hrať a krátko predtým nakrútil veľmi pekný klip a pomyslel som si, že to znie ako keby frázoval na oude a tak si vravím: To by spolu krásne znelo. A tak som sa ho opýtal, či by nemal záujem, poslal som mu nejaké moje veci a on povedal: yeah! Pôvodne to bol iba projekt pre duo, potom k tomu prišiel aj Jack DeJohnette, takže nakoniec z toho bola hotová rozprávka v štúdiu. Chcel som, aby sme to vydali na vinyle, veľmi sa mi to páčilo. Opäť ide iba o to, nájsť si tých správnych hudobníkov, ktorí s vami zdieľajú vašu predstavu a títo hudobníci ju zdieľali dokonale.”

 

* K + J: Nakrúcate aj filmovú hudbu?

 

JOSEPH: “Áno, pracujem aj s filmom, nahral som hudbu k nejakým dokumentom (pozn.: o.i.hudba k filmom The last days of Yasser Arafat, Haneen, I Remember 1948). Jednoducho skladám stále. To ma baví, baví ma komponovať repertoár pre oud ...”

 

* K + J: A skladáte aj hudbu k poézii?

 

JOSEPH: “Áno, veľmi ma ovplyvňuje poézia, to je pravda. Najmä poézia Kahlila Gibrana – skladba Hour of separation je s jeho poéziou, ale aj skladbu Prophet som napísal podľa jeho knihy a chystám ďalšiu, ktorá by mala vyjsť na budúci rok. Ale to bude výrazne orchestrálny album.”

 

* K + J: Ako sa vám tu páči, v tomto veľmi rudimentárnom roľníckom prostredí?

 

JOSEPH: “Och, to je skvelé, veď o to ide, najprv odohráme skvelý koncert, potom si dáme grilované kura, bavíme sa s našimi divákmi, nič lepšie sa nám nemohlo stať ... :-) Myslím, že sme radi, že môžeme robiť to, čo robíme a pokiaľ nebudeme brať hudbu ako čosi samozrejmé, tak dúfam, že v nej budeme pokračovať a budeme ďalej rásť a hrať stále lepšie a lepšie.”

 

* K + J: Ďakujeme za rozhovor.