Francúzsky tubista Michel Godard (1960) bol už ako osemnásťročný členom Francúzskeho rozhlasového orchestra, neskôr Francúzskeho národného orchestra a súborov špecializovaných na starú hudbu (Ensemble Musique Vivante, Ensemble La Venice, XVIII-21Musique de Lumieres). Potom prepadol jazzu i improvizovanej hudbe a začal pôsobiť v prestížnom French National Jazz Orchestra (FNJO v rokoch 1989–1991). Medzitým rozbehol spoluprácu s osobnosťami ako Michel Portal, Louis Sclavis, Enrico Rava, Kenny Wheeler, Ray Anderson, Rabih Abou-Khalil, Gianluigi Trovesi, ...

V rakúskom Saalfeldene sa Godard uviedol minulý rok v medzinárodnom (rakúsko-švajčiarsko-nórsko-francúzskom) projekte, ktorý špeciálne pre festival zostavil rakúsky trubkár Lorenz Raab. Spektru troch dychových nástrojov (trúbka, saxofón, tuba) dominovala samozrejme Godardova tuba, ktorú zriedkakedy počujeme v takej plasticite a farebnosti, nehovoriac o zručnosti, akou predstavil pre mnohých prekvapujúci nástroj serpent. Godardovu bohatú diskografiu s mnohými jazzmanmi obohatil aktuálny Monteverdi project (Carpe Diem Records 2011) s vynikajúcim basgitaristom Stevom Swallowom.

* Tuba je vo všeobecnosti považovaná za ťažkopádny nástroj, ktorý sólistovi neumožňuje veľké uplatnenie. Prečo ste sa pre tento nástroj rozhodli?

MICHEL GODARD: "Začínal som podobne ako mnoho tubistov s trúbkou. Mal som učiteľa, začínali sme stupnicami, neskôr sme prešli na ľudovú hudbu i klasiku. Zvuk trúbky sa mi páčil, ale v podvedomí som mal vždy pocit, že to nie je celkom ono, že nikdy nebudem dobrým trubkárom. Asi v sedemnástich rokoch som kdesi počul tubu a netuším z akého dôvodu sa mi ten nástroj zapáčil na prvé počutie. Okamžite som vnímal, že s tubou sa cítim v istom zmysle komfortnejšie, že jej hlboký zvuk je bližší môjmu vnútornému hlasu. Myslím si, že pre hudobníka je obrovským šťastím, keď objaví ten pravý nástroj. Ja som ho chvalabohu objavil"

* Potom ste popri klasike začali hrať jazz?

MG: "Moja cesta k jazzu nebola klasická – prostredníctvom Louisa Armstronga alebo cez swingovú hudbu. K jazzu som sa dostal cez voľne improvizovanú hudbu, pretože ma na klasickej hudbe začínali trochu nudiť niektoré veci, ako napríklad podriadzovanie sa zámeru skladateľa. V tom čase som hral aj veľa hudby súčasných skladateľov a tam sa vyskytli slobodnejšie momenty, v ktorých dostala priestor imaginácia a osobnostný vklad. Potom som ale stretol ľudí, ktorí robili voľne improvizovanú hudbu, čo sa mi zapáčilo natoľko, že som klasiku opustil."

* V krátkom čase ste začali spolupracovať so špičkovými francúzskymi jazzmanmi Michelom Portalom a Louisom Sclavisom, hosťovali ste na projektoch hráča na oude Rabiho Abou-Khalila...

MG: "Mnohí jazzoví hudobníci v Európe sa obzerajú aj po iných formách vyjadrovania, vstupujú do medzižánrových a crossoverových projektov, snažia sa nachádzať svoje miesto. Ideálne je, pokiaľ tak nerobia len z finančných dôvodov. Som nesmierne rád, že si dodnes môžem príležitostne zahrať s osobnosťami ako Portal alebo Sclavis, pretože po ich boku sa jednoduchšie dokážem presadiť aj za hranicami Francúzska. Predsa sú len tuba a serpent nie príliš lukratívnymi nástrojmi a promotéri festivalov či klubov skôr zavolajú kapelu so saxofonistom alebo spevákom. Na druhej strane nie som príliš naviazaný na francúzsku jazzovú scénu a s domácimi jazzmanmi spolupracujem len príležitostne. K svojim projektom oslovujem hudobníkov z rôznych krajín a rovnako účinkujem aj v ich projektoch. Napríklad v tom dnešnom, kam ma pozval rakúsky trubkár Lorenz Raab som spolu so Švajčiarom a Nórom."

* Podobne váš posledný album má medzinárodné obsadenie a objavuje sa na ňom napríklad aj basgitarista Steve Swallow.

MG: "Už dávno ma uchvacovala hudba Claudia Monteverdiho, ktorá bola skutočne novátorská nielen vo svojej dobe. Preto som sa rozhodol rearanžovať niektoré z jeho piesní pre špeciálne zostavený projekt pozostávajúci z tria barokových špecialistov hudobníkov - mezzosopranistka Guillemette Laurens, hráč na basovej lutne theorbe Bruno Helstroffer, hráčka na barokových husliach a viole Fanny Paccoud) a jazzového tria (sopránsaxofonista Gavino Murgia, basgitarista Steve Swallow a ja na serpente. Ako sa v Monteverdiho hudbe prelínala tzv. prima e seconda prattica, teda starý a nový spôsob kompozičného myslenia, tak sa v mojom Monteverdi project prelínajú svety baroka a jazzu. Možno povedať, že predložené Monteverdiho piesne sú mojimi obľúbenými barokovými štandardami." (Smiech.)

* S tubou sa poslucháč stretáva aspoň príležitostne, no spomínali ste serpent, ktorý počul naživo len málokto...

MG: "Máte pravdu, nie je to príliš rozšírený nástroj napriek tomu, že je priamym predchodcom tuby. Ja som ho objavil prostredníctvom starej hudby, kde sa dodnes príležitostne objavuje. Spočiatku som hrával na tube najmä klasiku a asi v dvadsiatich rokoch som začal spolupracovať so súbormi starej hudby. Vtedy som sa logicky začal zaoberať históriou a starými inštrumentmi a ich pôvodom. Serpent, ktorého názov súvisí s jeho kľukatým „hadovitým“ výzorom bol viac-menej zabudnutým nástrojom, ale práve v tých časoch sa objavili vo Francúzsku hráči, ktorí sa ho snažili prinavrátiť do koncertného života. Bolo tam predovšetkým obrovské nadšenie pre vec, vďaka ktorému prebehlo množstvo výskumov. Keďže sa nezachovali nástroje v hrateľnom stave, začali sme spolupracovať s nástrojármi pri vyrábaní replík a podobne."

* Dnes patríte medzi popredných serpentistov, dokonca hru na tomto nástroji prednášate na konzervatóriu. S akým záujmom sa stretáva serpent?

MG: "Keďže pred 7-8 rokmi nastal boom týchto starých dychových nástrojov, nemám o žiakov núdzu. Mladí hudobníci sa začali zaujímať o autentickú interpretáciu starej hudby a tak vznikla potreba vyučovať serpent ako hlavný nástroj. Bez tohto nástroja sa nezaobíde najmä chrámová i svetská hudba 17. a 18. storočia. Viete, v posledných rokoch je trendom neustále napredovanie, pozeranie sa dopredu a mnohokrát pritom opomíname to dobré, čo bolo predtým. Rovnako je tomu aj v hudbe, v ktorej sa často zabúdalo na staré nástroje, techniky zdobenia, artikuláciu. Som nesmierne rád, že sa od 70-tych rokov 20. storočia učíme obzerať späť a usilujeme sa navrátiť to, čo bolo dobré. Objavujeme tak zabudnutú krásu."

* Zvuk serpentu je veľmi príjemný a mäkký, prirodzene zapadá do starej hudby. Prečo ste tento nástroj preniesli do jazzu?

MG: "Stará hudba súvisí s jazzom viac, ako sa nazdávame. V oboch prípadoch dostáva dôležitý priestor improvizácia, vklad hráča, spôsob frázovania, prepojenie osobností skladateľa s interpretom. Schopnosť improvizovať bola kedysi jednoducho súčasťou a základnou výbavou každého hudobníka. Až neskôr sa to začalo vytrácať a hudobníci hrali len predpísané party. Aj preto som sa začal bližšie zaoberať jazzom, pretože som nadobúdal improvizačné schopnosti prostredníctvom starej hudby. Serpent som do jazzu priniesol preto, lebo niektoré jeho tónové špecifiká nebolo možné nahradiť ničím iným, len zvukom serpentu. Naopak tuba vám svojimi technickými vymoženosťami poskytuje omnoho viac možností ako pracovať s jednotlivým tónom, ich viazaním. Práve tento nový pohľad, novú farbu a výraz som chcel vniesť aj do jazzu."