Naši juhozápadní susedia tradične držali krok s Európou, dokonca niekedy boli aj sami iniciátormi progresívneho hudobného vývoja. V dávnejšej aj nedávnej minulosti stáli v popredí kultúrneho diania na starom kontinente prvá a druhá viedenská škola, priekopníci v oblasti elektroakustickej hudby, jazzová škola v Grazi, Vienna Art Orchestra alebo mená ako Joe Zawinul alebo Charlie Ratzer. Rozhovor s Heinrichom von Kalneinom a Horst-Michael Schafferom, umeleckými vedúcimi a kapelníkmi Jazz Big Band Graz (JBBG) dokazuje, že aj mimo Viedne má v Rakúsku jazzová orchestrálna tradícia zapustené hlboké korene.

 

* Ako ste sa dostali k  big bandovému hraniu a k Vášmu dnešnému poňatiu tejto problematiky?

 

HORST-MICHAEL SCHAFFER: „K big bandu som pravdepodobne prišiel pri štúdiu na škole v Grazi. Pre mňa bolo dôležité, že som spoznal veľa rôznych štýlov. Teda nielen bezpodmienečne v Grazi, ale hlavne tým, že som sa o to zaujimal. Človek spozná rôzne veci a je s nimi potom konfrontovaný. Mysim si, že iba tak je možné, že big band ako ho my teraz „prevádzkujeme“, je jednoducho chápané iba ako hudobné teleso ako také. Ono iba náhodou ako big band znie, pričom sa od tohto odpúta a napriek tomu niekde v „záhlaví“ je tá tradícia, ako big band kedysi znel, stále prítomná. Pod tým kedysi myslím Ellingtona a riffovo orientovanú hudbu a podobne. Potom prišli rôzne elementy. A dnes sa píše rok 2012. Keby som hral iba Ellingtonovu hudbu, bolo by to pre mňa osobne veľmi málo. Bolo by to iba uvádzanie do praxe, niečo podobné ako to robia naši kolegovia klasici. Rád by som žil na tepe doby, čo však neznamená, že všetko čo sa stalo bolo zlé. Lebo aj v minulosti sa realizovali zaujímavé mechanizmy a nové prvky v jazzovej hudbe. Tieto zobrať a prepojiť s inými prvkami z inej hudby, je záľuba nás oboch. Ako je známe, proti gustu žiadny dišputát a takto vzniká niečo, čo realizujeme s JBBG.“

 

HEINRICH VON KALNEIN: „Ja by som to rozšíril. Inovácia je a vždy bola súčasťou jazzu. Možno je to v protiklade k ostatným štýlom. Všetci veľkí jazzoví hudobníci sa definovali pomocou nájdenia si nového, individuálneho výrazu. Sme si samozrejme vedomí, že hudobné teleso ako je big band, má svoje opodstatnenie a to z  pragmatických hudobných dôvodov. Napríklad pri našom Folk Tales máme štyri trombóny redukované na tri. A niekedy ako skladateľ stojíš na nejakom mieste a povieš si „aha“, mne tu naozaj chýba jeden hlas. Je tu dôvod prečo sa tento orchester práve takto osvečil a vystaval. Podobne ako napríklad sláčikové kvarteto alebo veľký orchester. Ale aj tak práve na základe imanentnej požiadavky stálej inovácie, musím s elementmi dnešnej doby počítať. V tomto zmysle sa cítim ako jazzový hudobník starej školy, keď hovorím, že sa hrám s elementmi populárnej hudby mojej doby. Takto videné je JBBG práve tým, čo obsahuje vo svojom názve, menovite jazzová kapela. Pracujeme s prostriedkami súčasnej doby. Tu musím konzekventne povedať, že to nie je swing, momentálne ani 12-taktové blues, ale prvky populárnej hudby. To sú iné metrá, elektronika a podobne.“

 

HORST: „... a iné akordy a akordické schémy...“

 

HEINRICH: „... iné voicingy a žiadne shout chorusy, blowing sessions a podobe. Máme, teda minimálne na posledných dvoch našich produkciách, skôr popový prístup.“

 

HORST: „Myslím si taktiež, aby som rozvil túto myšlienku, že všetci naozaj veľkí jazzoví, ale i klasickí, hudobníci a skladatelia vždy takto mysleli. Strážcovia grálu sedia úplne niekde inde. Mozart bol kedysi popovou hviezdou a bol by ňou aj dnes. Možno by bol DJ-om alebo niečo podobné. Davis by si po piatykrát prisvojil nejaký nový štýl a všetci by ho nasledovali. My by sme si povedali vynikajúce a spýtali sa, prečo to nás nenapadlo. Preto si myslím, že keď niekto uznáva tradíciu, pomocou ktorej rastie a vyvíja sa, je to veľmi dobrý odrazový mostík, ale žiť, cítiť, hrať a komponovať, by sa malo na pulze doby.“

 

* Ako to vyzerá v tomto zmysle so súčasným jazzom?

 

HEINRICH: „Myslím, teda dovolím si tvrdiť, že osobitosť, ktorú momentálne v jazze máme, že na konci dvadsiateho storočia sa ukončil ako štýl. Za posledných dvadsať rokov sa nevyskytol žiaden element, ktorý by ho ako štýl znovu definoval. Z tohto uhla pohľadu je určite legitímny nárok znovu uviesť Thad Jonesa alebo Duke Ellingtona. Áno, môžeme potom povedať, že niekto tu znovu kreuje nejaký štýl, ktorý sme všetci v dvadsiatom storočí milovali a vážili si ho. Podobne ako keď niekto uvádza Beethovena. Ale myšlienka nás dvoch je takpovediac obsiahnuť jazz ako postoj. V tomto slova zmysle mám k jazzu bližšie. Ale určite by som neposielal ten druhý postoj do horúcich pekiel. Práve naopak, pripadá mi to úžasné, keď niekto je tak ďaleko, že znovu uvedie Gil Evansa. To je už historický čin, ktorý je v tom momente prinesený. Ale pravdu povediec, mňa to nezaujíma, myslím, že ani teba Horst.“

 

* Kedy prišiel ten zlom? JBBG vznikol v roku 1998 a bol štýlovo orientovaný na Thad Jones – Mel Lewis Big Band.

 

HEINRICH: „Áno, spočiatku sme išli touto klasickou cestou, podobne ako iné lokálne big bandy. Pozývali sme veľa amerických kolegov. Wayne Darling a najmä John Hollenbeck boli vtedy členmi kapely. To bol dobrý ťah, lebo sme kapelu veľmi rýchlo dostali na mapu diania a ešte raz sme vyvinuli určitú orchestrálnu kultúru. Spätne to vnímam ako veľmi zmysluplné. Začiatkom roku 2003 sme viac nechcene ako chcene prevzali kapelu, viacmenej to bola náhoda. Obaja sme vedeli jedno, že keď to máme robiť, vieme čo nechceme. Avšak toto trvalo niekoľko rokov. Smerovníkom bola pre mňa produkcia s John Hollenbeckom Joys & Desires v roku 2005. Podľa mňa prelom nastal s produkciou Electric Poetry, kde boli aj kompozície od Horsta. Prišlo viacero vecí naraz, napríklad vystúpenie na Jazzahead v roku  2008, ktoré potom viedlo k vystúpeniu na Jazz Baltica 2009, čo viedlo k jazzovému festivalu v Berlíne. Podobne je to asi aj u vás v Bratislave, že doma je ťažké byť prorokom. Totiž , keď sme nakoniec vystúpili v Berlíne bolo jasné, že hráme internacionálnu ligu. To sme však našim kolegom v Rakúsku mohli povedať aj sami, ale niekedy sa to musia dozvedieť zvonku.“

 

* Umelecké predstavy sú jedna vec, realita života týkajúca sa organizácie a manažmentu druhá. Jazzoví hudobníci bývajú často krát odkázaní na seba. Ako je to s JBBG?

 

HEINRICH: „Čo sa týka bookingu, máme mladého manažéra s kanceláriou v Grazi, ktorý nám stojí po boku, ale pravdou je, že si veľa vecí robíme sami. Telefonáty, nápady a ich realizácia na jazzovej scéne stojí na nás. Bolo by priveľmi pekné, keby sme len sedeli a čakali na telefonát. Stále sa o to pokúšam, ale nefunguje to. Myslím, že sa tak vodí nám všetkým... (smiech).”

 

HORST: “Myslím, že v klasike je generálne viac kapitálu, z ktorého sa potom dá zriadiť a udržiavať chod takejto kancelárie s viacerými osobami. Takúto „manpower“ my pravdaže nemáme. Má to výhody, ale samozrejme aj nevýhody. Takúto štruktúru, kde by sme mali viacerých spolupracovníkov, ktorí by nás trochu odbremenili, by sme určite radi privítali, ale na druhej strane „štíhly“ systém je štíhly systém. Môžeš rýchlo a flexibilne príjímať rozhodnutia, nemusíš sa nikoho na nič pýtať, čo má určite svoje výhody.“

 

HEINRICH: „Samozrejme, že o tomto vždy spolu rozprávame, ale musíme konštatovať, že je to už skoro desaťročná kolaborácia a v podstate desaťročný príbeh úspechu. Musíš najprv dokázať dať dokopy dve umelecké predstavy aby vzájomne fungovali. Myslím, že to veľmi dobre fungovalo a dostalo nás tam, kde sme dnes.“

 

* Kapela nahrala spolu osem albumov, z toho jedno koncertné DVD. Ktoré tituly sú z vášho hľadiska kľúčovými?

 

HEINRICH: „Myslím, že dôležité sú pre nás posledné tri produkcie. Joys & Desires, Electric Poetry & Lo-Fi Cookies a posledný Urban Folktales sú tituly, ktoré nás uviedli na mapu. Sú vydané vo veľkom nemeckom nezávislom labeli, ktorý má svoje meno v európskom priestore. Myslím, že je to príjemné. Uvidíme kam to bude spieť, držme s navzájom palce.“

 

* Čo sa z Vášho uhľa pohľadu deje zaujímavého na bigbandovej scéne v nemeckých krajinách, resp. v Európe?

 

HEINRICH: „Dejú sa rôzne veci. Napríklad nemecké rozhlasové orchestre. Zaujímavé big bandy sú sčasti aj v Škandinávii, videl som napríklad v Brémach Trondheimovcov. Myslím, že existujú dve hlavné cesty. Jedna sú „klasické“ big bandy spomenutých inštitúcií, čo je aj dobre. Môže sa z toho vyvinúť niečo muzeálno-jazzové. Viem ale, že v nemecky hovoriacom priestore sa kolegovia snažia o súčasné produkcie. Myslím, že jazzoví hudobníci, tak ako vždy, sú relatívne otvorení a bezhraniční a hľadajú svoj priestor a zvukovosť. Tá druhá cesta sa točí okolo niečoho, čo môžeme nazvať „large ensemble“, aby sa zúžilo klišé, ktoré s týmto priamo súvisí. John Hollenbeck, ktorý s nami dlho hral, medzičasom spravil napríklad orchester, ktorý konzekventne nazval large ensemble. To je produkcia, ktorá sa mne osobne veľmi páči. Veľmi dobre hrajú aj Angličania, National Youth Orchestra. „Odpadol“ som, keď som ich počul. Veľmi vysoká úroveň!“

 

HORST: „Aj parížsky Orchestre National de Jazz je veľmi zaujímavý. Aj menšie inštitúcie, ako napríklad kolínsky „contemporary“ orchester Cologne Contemporary Jazz Orchestra, sú zaujímavé. Bohužial sú iba zriedkavo dotované nejakou relevantnou podporou, ale pozitívom je, že sa deje niečo nové - na pulze doby a pulze miesta.”

 

HEINRICH: „A propos rozpočet. Brusels Jazz Orchestra, veľmi zaujímavý projekt. A v Berlíne avantgardný orchester nesúci meno Johanessa Lauera, Lauer Large. To je, ako si povedal, malá štruktúra vychádzajúca zo súkromnej iniciatívy.“

 

* Popri bigbande sa venujete aj pedagogiskej činnosti. Stíhate ešte aj nejaké ďaľšie aktivity a projekty?

 

HEINRICH: „Mám hlavne dva projekty. Jeden, ktorý práve staviam na nohy, je s mladými hip-hopovými hudobníkmi (The Hip-Hop tribe feat. Jimpancee, pozn.red.) a druhým je trio, ktoré mi špeciálne leží na srdci. Bolo pre mňa dôležité mať viac miesta ako hudobník, čo v big bande nie je úplne možné. Preto som naschvál zvolil zostavu tria, menovite Kahiba, s ktorým sme realizovali už našu druhú produkciu. Je dôležité, aby sme si neskrížili cestu s našou veľkou loďou. Toto je iba malý bočný čln, ktorý si krásne pláva svojou cestou. Stojím pevne na dvoch nohách.“

 

HORST: „Popri big bande venujem veľa času aj písaniu. To obsahuje v sebe aj “songwriting” pre iných umelcov. Možno aj preto spracúvam toľko vplyvov, ako z jazzu tak i z popu. Toto mi zaberá veľa času, ale popri tom sú aj iné aktivity. Napríklad posledné dva roky som mal rozsiahly projekt - hudbu k animovanému filmu, ktorá bola nahratá s komorným orchestrom. Častokrát som sideman vo viacerých skupinách rôznych žánrov. Čakám s “oduševnením” na moju “small band “ platňu, ktorá je už nekonečne dlho napísaná, dokončená a po toľkých rokoch v zásuvke aj zaprášená … (smiech).“

 

HEINRICH: „ Toi, toi, toi ...“