Talianska speváčka Roberta Gambarini je predstaviteľkou tzv. čistého jazzu. Jej spev sa vyznačuje inštrumentálnym prístupom a skvelým timingom. Teplé zafarbenie jej hlasu, spoločne s jej perfektným scatom a skvelými improvizačnými schopnosťami z nej robia vynikajúcu speváčku (mali sme ju možnosť vidieť a počuť na BJD 2010), ktorá má celú kariéru ešte len pred sebou, hoci už dosiahla významné úspechy po celom svete. Časopis The Boston Globe je nazval jedinou dedičkou trojice Ella Fitzgerald, Sarah Vaughan a Carmen McRae!

 

 

* Myslím, že scat a swing - to je základ vašej lásky k jazzu,však?

 

ROBERTA GAMBARINI: “Nielen scat, ale jazz a predovšetkým jazzové balady, to je to čo milujem.”

 

* Ale ako sa to vlastne začalo?

 

RG: “Viete, to je tak - moji rodičia sú jazzoví nadšenci, môj otec kedysi hrával na tenor saxofóne, nebol profesionál, ale keď bol mladší, tak hrával aj na verejnosti. Ale stále je jazzový fanúšik a obaja ma vodili na živé jazzové koncerty, už keď som bola malá.”

 

* A mama?

 

RG: “Moja mama nie je hudobníčka, ale “iba” jazzový fanúšik a veľmi rada počúva túto hudbu – tak ako môj strýko a teta.”

 

* Ale Turín je mesto automobilov, nie?

 

RG: “Áno, to je pravda, ale Turín je zároveň prvým talianskym mestom, kde otvorili historicky prvý jazzový klub v krajine. Hrávali tam aj všetci známi starí talianski jazzmani, ako Gianni Basso a iní, ktorí sú z tejto oblasti - z Piemontu.”

 

* Študovali ste v Turíne aj spev?

 

RG: “Nie vyslovene, v Turíne som začala rovno spievať. Som samouk, čo sa týka jazzu, ale neskôr som študovala klasickú hudbu na Hudobnej škole v Miláne - kompozíciu a klavír. A potom som navštevovala hodiny klasického spevu v Ríme, ale to som už spievala.”

 

* Takže jazzovú kariéru ste začali v Miláne, alebo už v Turíne?

 

RG: “Začala som ju v Turíne, ale už neviem kedy presne, bolo to v 80-tych rokoch. Mala som sedemnásť rokov.”

 

* Ooh!!!

 

RG: “Prvý koncert som mala v Turíne - s Giannim Bassom. A to preto, lebo moji rodičia boli vtedy veľmi aktívni v jednom kruhu jazzových klubov severného Talianska, a jeden z tých klubov bol v Bielle, malom mestečku pri Turíne, kde vtedy moji rodičia sedeli v predstavenstve jeho dobrovoľníkov. Chodili tam hrávať aj známi hudobníci ako Dexter Gordon, Barney Kessel, Slide Hampton, takže to bol dobrý klub. Hrávala tam aj miestna rytmická sekcia a títo hudobníci ma jedného dňa požiadali, aby som s nimi absolvovala zopár vystúpení. Ja som súhlasila a tak sa to začalo. Absolovovali sme potom celý rad koncertov po kluboch tohto jazzového kruhu.”

 

* A kedy ste sa rozhodli ísť do Ameriky? Dostali ste nejaké štipendium?

 

RG: “Áno, získala som štipendium, ale vtedy som už mala rozbehnutú kariéru. Mala som však pocit, že pre rozvoj svojho talentu som urobila všetko, čo sa dalo a že musím ísť preč: Pretože v Taliansku všetko so všetkým súvisí, na to, aby ste sa niekam dostali, musíte mať všade nejaké konekcie. A tak som sa zúčastnila na jednej súťaži o štipendium na New England konzervatórium v Bostone, to bolo v r.1998, ktorú som vyhrala. No a tým som získala možnosť žiť v USA dva roky. Ale čo sa nestalo: hneď ako som tam prišla, som vyhrala súťaž o cenu Theoloniusa Monka.”

 

* Po akom čase, po troch mesiacoch?

 

RG: “Nie, už po dvoch týždňoch, vlastne to bolo len dvanásť dní! Prišla som tam v auguste a už v septembri sa to stalo.”

 

* Vy musíte mať nejakého šťastného anjela strážneho!

 

RG: “To tiež, ale musíte mať aj nejakých tých špiónov, pretože je to tam veľmi zložité, ale bolo to skvelé, pretože som vďaka tomu stretla Jimmyho Heatha, (mimochodom práve som bola na Tajwane s bratmi Heathovcami, sú to skvelí hudobníci, ktorí ma poctili svojim priateľstvom), no a on ma vtedy pozval na prvé vystúpenie v New Yorku, len mesiac po tej súťaži v Schoenberg centre, v Harleme. A tak som teda začala pracovať - väčšinou v New Yorku. Absolvovala som tam celý rad vystúpení so skupinou Billyho Higginsa, v roku 1998 – 1999 a mala som to šťastie pracovať s Curtis Fullerom, Ron Carterom, Ronnie Matthewsom a inými.”

 

* Ale taktiež ste študovali?

 

RG: “To áno, ale viete, potom to už bolo veľmi ťažké, bývať a študovať v Bostone a chodiť hrať do New Yorku, takže som z Bostonu odišla, a v 99-om som sa presťahovala do New Yorku, takže som to štúdium nedokončila.”

 

* Takže NY sa napokon stal hlavným míľnikom vašej kariéry?

 

RG: “Áno, to určite!”

 

* Ako to, že ste začali spievať už taká mladá jazz - a počúvali ste iba jazzové nahrávky? A nie pop a žiaden rock'n 'roll?

 

RG: “Pretože doma sme mali všetky tie platne a ja som ich milovala. Nosila som si ich aj do školy. Študovala som hru na klarinete, keď som mala dvanásť a veľmi rada som otcovi kradla jeho tenor saxofón. Nebol z toho nadšený, pretože si myslel, že to nepatrí do rúk dievčaťa, ale mama o tom vedela ... dokonca som si ho nosila do školy, keď bol otec v práci, na večierky a hrala som na ňom pesničky, bola som čosi ako “hit girl “ ...”

 

* Ale neskôr ste študovali klasickú hudbu v Miláne.

 

RG: “Klasickú kompozíciu.”

 

* Takže sa inšpirujete aj klasikou?

 

RG: “Samozrejme, zbožňujem klasiku!”

 

* A inšpiruje vás to, používate tieto svoje vedomosti aj v jazze?

 

RG: “No, viete, všetko ma inšpiruje, všetko, napríklad keď spievam piesne z obdobia bebopu. Tie piesne majú v sebe silné elementy, hlavne harmonické, ktoré sú odvodené od oveľa staršej hudby, zo začiatku 20.storočia. Napríklad pán Heath mi ukázal niektoré pasáže, ktoré boli vyslovene odovodené z klasiky, viete, tí hudobníci veľa počúvali, napr. Ravela, Debussyho, Griega, takže aj toto je inšpirácia.”

 

* Ako ste sa naučili všetky tie sóla, ktoré spievate?

 

RG: “Och, myslíte inštrumentálne sóla? To robím celý život, spievať transkripcie sól. Viete, publikum na to veľmi dobre reaguje – to, čo som spievala, bolo od Dizzyho Gillespieho a ten mal skvelý zmysel pre humor, a jeho sóla sa interpretujú veľmi dobre. Sú melodické, ale prepísala som aj veľa sól Cannonbala Aderleyho, Sonnyho Rollinsa, Theloniousa Monka.”

 

* Ste nositeľkou ceny Theloniousa Monka, mali by ste mu venovať aj celý program?

 

RG: “Oh, spievala som veľa jeho vecí. Ale dnes večer sme hrali predovšetkým skladby z nášho nového albumu.”

 

* Prvá pieseň, ktorú ste spievali, je od Cola Portera, So in love, ale vy ste ju spievali veľmi veľmi pomaly, prečo?

 

RG: “Pretože ju tak cítim, mám to tak rada - s rubatom, pretože ja strašne zbožňujem melodické oblúky, to sú asi tie moje talianske korene, ale niekedy to podľa mňa pomôže zvýrazniť melodický oblúk.”

 

* Aké máte plány?

 

RG: “Momentálne (koncom roka 2010 – pozn. autora) som na dvojmesačnom turné, plus rôzne vystúpenia v Európe, potom ma čaká Japonsko s triom Cyrusa Chestnuta, potom budem zase v Európe a napokon poletím do Chicaga, kde budem vystupovať v skvelom klube Jazz Showcase. A potom ma čaká práca na novom albume.

 

* Máte aj ďalekosiahle plány?

 

RG: “Čo by som rada dosiahla v budúcnosti – vravím “rada dosiahla”, pretože tie plány súvisia aj s rôznymi technickými aspektami – rada by som bola schopná vytvoriť skupinu s viacerými nástrojmi, ktorá by mohla stále spoločne vystupovať. A to je dosť ťažké, z finančných dôvodov, čosi ako mini big band, pre ktorý by som písala, pretože doteraz som veľa nepísala a ktorý by som aj dirigovala. Veľmi rada by som dirigovala big band, to je ale otázka vzdialanej budúcnosti.”

 

* A váš budúci album? Ako by mal vyzerať?

 

RG: “Pokiaľ všetko vyjde tak, ako si to želám, lebo človek má projekty, ale potom naráža na problémy, logistiku, rozpočet, ale rada by som nahrala album s veľkým súborom, aj so sláčikmi: niektoré skladby so sláčikmi, niektoré s hudobníkmi, s ktorými som doteraz spolupracovala, s hudobníkmi z rozličných kultúr, najmä z Južnej Ameriky, čiže malo by to byť niečo s rôznorodými vplyvmi.”

 

* A ešte jedna otázka na záver: Myslíte, že je príznačné, že stále viac a viac európskych hudobníkov a spevákov chodí do Ameriky, kde sa im darí, vrátane hudobníkov z východnej Európy alebo je to stále iba tých desať percent a nie viac?

 

RG: “V New Yorku je veľmi veľa hudobníkov z východoeurópskych krajín, aj speváci, ale na medzinárodnej scéne je stále len zopár takých, ktorí sa objavia aj na veľkých festivaloch. Asi to súvisí so skutočnosťou, že sa stále viac rozmáha internet a komunikácia a výmena informácií je neustále jednoduchšia. Ale ak žijete v krajine, kde máte euro, tak je už pomaly lacnejšie žiť v New Yorku. NY je určite lacnejší ako Rím. A potom svet sa mení – dnes už nájdete na celom svete množstvo skvelých hudobníkov, takže si myslím, že v budúcnosti už nebude vyslovene potrebné ísť do New Yorku, ale možno, že vzniknú ďalšie skvelé centrá v mestách po celom svete, kde sa oplatí ísť na jazz, napríklad taký Ďaleký východ. Jednoducho - všetko bude oveľa globálnejšie a zároveň diverzifikovanejšie.”

 

* Ďakujem za rozhovor.