Legendárny saxofonista David Sanborn (1945) sa na Slovensku predstavil viackrát. Priznávam, že na Bratislavských jazzových dňoch v roku 2005 mi jeho uhladený prejav príliš nesadol a z koncertu som sklamane odišiel. Avšak jesenný klubový večer amerického alt saxofonistu s organistom Joeym DeFrancescom a bubeníkom Byronom Landhamom v bratislavskom NuSpirit Clube, zostavený podľa jeho posledného štúdiového albumu Only Everything ako pocta Rayovi Charlesovi, moju mienku o Sanbornovi napravil. Pred spomínaným koncertom sa mi podarilo položiť Sanbornovi exkluzívne niekoľko otázok.

* Charakteristicky prierazný a „hladký“ tón vášho altsaxofónu napodobňujú mnohí hudobníci. Ktorých saxofonistov ste vo svojich začiatkoch napodobňovali vy?

DAVID SANBORN: „Keď som začínal, snažil som sa čo najvernejšie pripodobniť hrdinom svojej mladosti Hankovi Crawfordovi a Davidovi „Fathead“ Newmanovi. Chcel som znieť a hrať presne ako oni, popritom som však počúval rock and roll, ktorý bol v tých časoch na pulze doby. Ťažko dnes sumarizovať všetky vplyvy, pretože ich bolo nesmierne veľa a valili sa na mňa z každej strany. S odstupom času sa však nazdávam, že v 60. rokoch sa toho dialo v hudbe omnoho viac, ako dnes a my sme tieto zmeny prežívali veľmi intenzívne.“

* Ovplyvnili ste a od polovice 70. rokov v istom zmysle aj definovali zvukovosť smooth jazzu. Ako to vnímate?

DS: „Nemyslím, že som k tomu dospel cielene, jednoducho som sa vždy usiloval zvukom a výrazom svojho nástroja predkladať to, čo som cítil vo svojom vnútri. Čo sa týka charakteristického zvuku môjho altsaxofónu, ten býva často vnímaný aj v negatívnom svetle, najmä pre svoju „sladkosť“ a uhladenosť. Práve tieto znaky mnohí považujú charakteristické pre smooth jazz. Pomenovanie smooth jazz mi neznie príliš lichotivo, pretože mi skôr evokuje odvar jazzu a niečo, čo nemá s jazzom až tak veľa spoločného. Snáď aj preto by som svoju hudbu nenazýval jazzom, keďže s pravoverným maistreamovým jazzovým prúdom má len málo spoločného. Keď som nad tým nedávno premýšľal napadlo mi, že by som radšej uprednostnil pomenovanie „instrumental pop music“, ktoré moju hudbu vystihuje dokonalejšie. Radšej bývam označovaný za predstaviteľa inštrumentálneho popu, ako za jazzmana.“

* Vaše aktuálne trio je v istom zmysle návratom k bluesovým a rhythm and bluesovým koreňom – sám ste začínali v kapelách Alberta Kinga, Little Miltona alebo Paula Butterfielda ...

DS: „O blues som sa vo svojej hudbe opieral celý svoj život, vždy som z neho vychádzal, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzeralo. Teraz som len zmenil background, keďže som blues zvýraznil a dal do popredia. Samozrejme, ako sólista hráte úplne ináč, keď máte v kapele dravého organistu akým je Joey DeFrancesco a parádneho bubeníka Byrona Landhama.“

* Z prejavu tria badať obrovskú energiu a radosť.

DS: „Skutočne ma táto kapela teší viac, ako čokoľvek v posledných rokoch. Viete, dospel som do štádia, v ktorom už robím len to, čo sa mi naozaj páči a čo ma vnútorne napĺňa. Trio s DeFrancescom a Landhamom je presne takýmto typom kapely. Je to naozaj o hre a spoločnom hraní sa. Aj keď je to na jednej strane zábava, na druhej tiež výzva, aby som za týmito dvomi divochmi stíhal. (Smiech.) Hrávame rozličné veci z mojich posledných albumov, najmä z Only Everything, na ktorý som vybral moje obľúbené piesne od Raya Charlesa alebo Hanka Crawforda. Počuli ste, ako vynikajúco spieva Joey veci od Raya Charlesa?“

* Zatiaľ nie, na albume Only Everything však ako spevák figuruje James Taylor ...

DS: „Samozrejme, jeho som ale nemohol ťahať na turné po kluboch a na druhej strane Joey nespieva o nič horšie. Popri tom mi jeho organ poskytuje taký základ, aký by mi nevedel dať nikto iný. Badať to aj na nových aranžmánoch mojich starších skladieb, ktoré tu dnes odohráme.“

* Prečo ste svoj posledný album rovnako ako turné venovali práve Rayovi Charlesovi?

DS: „Pretože jeho hudba ma ovplyvnila viac, ako čokoľvek iné na tomto svete! Na koncert Raya Charlesa ma vzal otec, keď som mal jedenásť rokov a energia tejto kapely mi úplne vyrazila dych. Poznal som tie skladby z otcových platní, avšak so živou energiou sa to nedalo ani len porovnať. A pokiaľ sa mám vrátiť k svojej hre a hudbe stačí pripomenúť, že u Charlesa v tých časoch excelovali Hank Crawford a David „Fathead“ Newman. Nebyť týchto troch pánov, dnes by som tu nebol...“