jazzman# 44280297

ORGANISTA JOEY DEFRANCESCO !!!

„Jamsessions sú najlepšou jazzovou univerzitou!“
22.10.2012

 JOEY DeFRANCESCO  Američan Joey DeFrancesco (1971), považovaný za najlepšieho jazzového organistu súčasnosti, sa na Slovensku predstavil raz ako líder vlastného tria a v minulom roku po boku legendárneho alt saxofonistu Davida Sanborna. Ako sideman má DeFrancesco vynikajúce renomé potvrdené samotným Milesom Davisom, ktorý angažoval sedemnásťročného (!) organistu do svojej koncertnej kapely a prizval ho na nahrávanie albumu Amandla (1988–1989). Nasledovalo trio s Johnom McLaughlinom, koncerty s Elvinom Jonesom, Johnom Scofieldom, Patom Martinom, Jimmym Smithom. Na Slovensku mnohí spomínajú na nezabudnuteľný koncert The Joey DeFrancesco Trio s gitaristom Paulom Bollenbackom v rámci Bratislavských jazzových dní 2001. Na búrlivé prijatie v priestoroch PKO si organista (ale aj vynikajúci trubkár a spevák) prekvapivo pamätal ...

 

* Keď ste naposledy hrali v Bratislave, spôsobili ste s kapelou slušnú búrku ...

 

JOEY DEFRANCESCO: (Smiech.) "Spomínam si na to presne, bolo to snáď pred  JOEY  desiatimi rokmi, hrali sme na festivale vo veľkej sále a atmosféra tam bola úžasná. Som rád, že na môj koncert spomínate na Slovensku v dobrom."

 

* Vaše priezvisko napovedá o talianskych koreňoch ...

 

JD: "Moja rodina pochádza zo Sicílie a taliansky temperament máme v krvi všetci. Veľmi som si obľúbil tamojšiu polyfónnu hudbu, ktorú spievajú najmä muži. Je to niečo úžasné. A to ani nehovorím o talianskej kuchyni!" (Smiech.)

 

* Na organe hrával aj váš otec John DeFrancesco. Ovplyvnil vás natoľko, že ste za Hammondom skončili aj vy?

 

 JOEY  JD: "To, že som organistom, určite súvisí s mojim otcom, pretože už z detstva mám množstvo spomienok na otca sediaceho za organom a ten vzrušujúci zvuk, ktorý sa šíril celým domom. Niečo také vás musí poznačiť. Otec ma však do ničoho nenútil a za organom som skončil vyslovene z vlastnej vôle. Ten nástroj si ma postupne opantával až kým som sa mu úplne neoddal. Samozrejme, musel som veľa obetovať, avšak omnoho viac som prostredníctvom neho dostal. Nikdy som však tento krok neoľutoval."

 

* Organ predsa len nie je rozšíreným „domácim“ nástrojom a väčšina organistov preto k nemu prechádza z klavíra. Bolo tomu tak aj u vás?

 

JD: "Práveže nie, ja som začínal hneď s organom. Ku klavíru som si nikdy nenašiel  JOEY DSC  cestu snáď aj preto, že som ju nehľadal. Ako organista som to mal potom omnoho jednoduchšie, keďže som sa nemusel odúčať od „klaviristických“ zlozvykov. Taktiež som ani nebol nikdy konfrontovaný s duchovnou hudbou, s ktorou sa organové hranie spája."

 

* Ktorých muzikantom ste považovali za vzory?

 

JD: "Samozrejme to boli najmä Jimmy Smith a „Brother“ Jack McDuff, ale nesústredil som sa len na organistov. Okolo mňa bolo vždy množstvo vynikajúcej hudby a bol by som ukrátený, kebyže sa ženiem len za organom. Avšak práve podľa nahrávok organistov som sa naučil mnohým veciam. Nemal som skutočných učiteľov, ale vďaka nahrávkam sa cítim ako žiak Jimmyho Smitha a Jacka McDuffa. Bral som si z ich hudby to najlepšie. Takáto škola je podľa mňa najlepšia, pretože sa vyvarujete nudných omáčok typu „dnešná lekcia bude o tom ...“."

 

* Váš koncert je jednou z mála príležitostí počuť v našich končinách jazzový organ. Dychári alebo gitaristi to majú v istom zmysle jednoduchšie – môžu hrať takmer kdekoľvek. Ako vnímate možnosti a technické obmedzenia organistov zapájať sa do klubového života?

 

 JOEY  JD: "Tu v Európe je to zrejme komplikovanejšie, ale vo Filadelfii, kde som vyrastal, bola priaznivá situácia. Filadelfia bola takmer organovým mestom! Viacero klubov, v čase môjho dospievania ich bolo najmenej päť, ponúkalo organ k dispozícii, takže nebol problém dôjsť hoci naslepo na jamsession a zahrať si s kamarátmi, alebo staršími kolegami. A to vám teda boli kolegovia! Jamovali tam Philly Joe Jones, Hank Mobley alebo organista Don Patterson – jednoducho prvá liga! Viete si predstaviť jamovať s týmito chlapíkmi? Poviem vám, tam sa varil skutočný jazz! Tieto možnosti sa dnes vytrácajú a mladí muzikanti majú stále menej príležitosti dôjsť kedykoľvek naslepo a zajamovať si. To je tá najlepšia jazzová univerzita!"

 

* V jazzovej histórii sú legendárne tandemy organistov s gitaristami. Vy už dlhé roky tvoríte nerozlučnú dvojicu s Paulom Bollenbackom, okrem toho ste koncertovali a nahrávali s Johnom McLaughlinom, Patom Martinom, Jimmym Brunom...

 

JD: "Možno to bude znieť ako samochvála, ale som jediným organistom na svete,  JOEY  ktorý hral so všetkými najlepšími gitaristami! S niektorými síce len chvíľu alebo príležitostne, ale s mnohými hrávam pravidelne, keďže na pódiu strávim viac ako 200 večerov ročne! Organ s gitarou jednoducho idú k sebe, zapadajú do seba ako zvukovo, tak technicky. Ako organista hrám pravou rukou melódiu a improvizujem, ľavou zasa hrám basové linky a práve akordická hra gitary tento celok vynikajúco dopĺňa. Čo sa harmonickej funkcie týka, gitara sa v mnohom podobá klavíru."

 

* Na organistoch ma vždy fascinovalo, ako dokážu popri improvizovaní „šľapať“ plnohodnotný walking bass, vo vašom prípade úplne fantastický!

 

 JOEY  JD: "Všetci vravia, že to musí byť sakramentsky zložité, no mne to nikdy zložité nepripadalo. Možno preto, že som za organom strávil tisícky hodín a celé mi to prešlo do krvi. Hrať dokonalý walking bass je pre mňa rovnako prirodzené, ako pre vás dýchanie. Ale máte pravdu, nie je mnoho muzikantov, ktorí to zvládajú."

 

* Okrem vlastnej kapely hosťujete aj na množstve projektov. Ako to všetko stíhate?

 

JD: "Nemyslím si, že som sidemanom v pravom slova zmysle. Sideman je nájomným muzikantom, ktorého si môžete zaplatiť aby hral vašu hudbu a pritom ho to vôbec nemusí baviť. Je to jeho práca, ktorú robí kvôli peniazom. Samozrejme, ak sa mu váš projekt páči, bude k nemu pristupovať úplne inak a dá tomu pridanú hodnotu. Ja nevstupujem do projektov, ktoré sa mi nepáčia a nehrávam s ľuďmi, s ktorými si neviem sadnúť charakterovo. Nie som odkázaný na nájomné hranie a pokiaľ hosťujem s niekým iným, stávam sa regulárnym členom jeho kapely."

 

* Na vynikajúcom koncertnom albume Live: The Authorized Bootleg ste uviedli aj legendárneho saxofonistu Georgea Colemana, na ktorého sa dnes akoby zabudlo...

 

JD: "Je to smutné, pretože George je nielen legendou jazzu, ale najmä úžasným  JOEY  saxofonistom – dokazoval to po boku Milesa Davisa alebo Herbieho Hancocka, s ktorým nahral kľúčovú platňu Maiden Voyage. Keď už spomínam spoluprácu s legendami – najnovší album nahrávam v štúdiu Rudyho Van Geldera s gitaristom Larrym Coryellom a bubeníckym majstrom Jimmym Cobbom!" (Spomínaný album Wonderful! Wonderful! nedávno vyšiel vo vydavateľstve HighNote, na Slovensku v distribúcii spoločnosti Hevhetia, pozn. aut.).

 

* Váš album Never Can Say Goodbye: The Music of Michael Jackson bol nedávno nominovaný na Grammy ako najlepší album súčasného jazzu. Predtým ste na svojich albumoch vzdali poctu Donovi Pattersonovi, Jimmymu Smithovi, Frankovi Sinatrovi alebo Horace Silverovi. Prečo ste sa teraz rozhodli pre Jacksona?

 

 JOEY  JD: "Michael Jackson je pre mňa veľmi dôležitou postavou v dejinách hudby a preto som sa rozhodol preukázať mu poctu takýmto spôsobom. Jeho piesne sú v istom zmysle novými štandardami, stali sa soundtrackom niekoľkých generácií, vrátane tej mojej. A to sa mi zdá úžasné. Nominácia na Grammy ma samozrejme potešila, aj keď mi ju nakoniec „vyfúkol“ Stanley Clarke." (Smiech.)

 

* Ako je vôbec fyzicky možné zvládať niekoľko koncertov každý týždeň a pritom nepoľaviť z kritérií?

 

JD: "Ak milujete hudbu a živé hranie, tak sa to dá zvládať. Samozrejme,  JOEY  najnáročnejšie sú presuny, každú noc spíte nielen na inej posteli, ale v inom meste a štáte. Toto všetko si však nesmiete všímať a musíte sa sústrediť len na hranie. Pre tento hektický štýl som sa rozhodol aj preto, lebo vidím, že ľudia chcú počuť moju hudbu ktorá sa im páči a niečo im sprostredkováva. Na druhej strane, nedávno som prekročil štyridsiatku a čoraz väčšmi na sebe pozorujem, že chcem tráviť viac času  JOEY  doma s mojou rodinou, manželkou a dcérou, pretože mi na cestách chýbajú. Samozrejme pokiaľ sa dá, cestujú so mnou, ale tu v Európe to nejde. Mojím domovom je Arizona a teším sa na chvíľu, keď sa tam konečne usadím. Možno ale keď obmedzím koncertovanie a budem viac doma spozorujem, že ma to opäť ťahá na cesty." (Smiech.)


viac fotiek  Peter Motyčka

Diskusia

« Január 2023
PoUtStŠtPiSoNe
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31

skJazz na Facebooku
Fond na podporu umenia

Plaut

Baumit

Baumit

Dobry anjel