Till Brönner je dnes jedným z najzamestnanejších nemeckých hudobníkov, ako jazzový trubkár sa pohybuje rovnako dobre vo viacerých hudobných žánroch. Kapela, s ktorou vystúpil na festivale BJD 2012, patrí k tomu najlepšiemu, čo sa dnes v nemecky hovoriacich krajinách pohybuje na jazzových scénach. I keď hudba, ktorú hral, vychádza v ústrety aj menej náročnému poslucháčovi (smooth jazz): Brönner sa pomerne inteligentne pohybuje na hrane komerčných požiadaviek trhu a predstáv náročného poslucháča – tomu ponúka špičkové interpretačné výkony, a tým druhým zase príjemné melódie. Fakt je, že Brönner získal už päťkrát prestížnu nemeckú cenu Echo a bol nominovaný aj na americkú cenu Grammy. Jeho platne sa predávajú mimoriadne dobre, takže sa niet čo diviť, že sa mu podarilo presadiť aj v USA ...

 

* Vy ste sa narodili v mestečku Viersen. To je dnes známe jazzové mesto, v ktorom sa každý rok koná veľmi kvalitný jazzový festival pod umeleckým vedením kontrabasistu Aliho Hauranda. Bolo to tak už keď ste sa tam narodili, alebo ste sa k jazzu dostali celkom inak?

 

TILL BRÖNNER: "Bolo to celkom inak, to môžem svätosväte vyhlásiť. Vo Viersene vtedy ešte žiaden jazz neexistoval. Ale Aliho Hauranda sme tam už samozrejme mali. Ale v takom kultúrne zainteresovanom meste to bola len otázka času. Samozrejme, že som rád, že pochádzam z tohto mesta, ale zdržiavam sa tam pomerne málo. Napriek istým malomeštiackym pomerom tam však neustále cítiť určitú blízkosť k veľkým kultúrnym centrám ako k Düsseldorfu, či Kolínu."

 

* Ale vo Viersene sa dnes nekoná iba festival – tak, ako v celom Nemecku, aj tam sa už vyučuje jazz. Ale vy, pokiaľ viem, ste sa začali vzdelávať ako hudobník celkom inde – v Ríme!

 

TB: "V Ríme som vyrastal. Rodičia tam vtedy pracovali a tých prvých 6 rokov ma nesmierne ovplyvnilo. V tom období človek spoznáva svet, získava svoje prvé sociálne kontakty, učí sa zaobchádzať s ľuďmi, a pokiaľ zažijete takú pohostinnosť, aká je v Taliansku bežná, tak vás to samozrejme ovplyvní. Bolo to skvelé obdobie, politicky oveľa pestrejšie, i keď technicky ešte nie také dokonalé ako dnes, ale čo sa týka jazzu, tak to bolo veľmi zaujímavé prostredie. Vtedy som tam vnímal veľa jazzových impulzov, dnes je to z tohto pohľadu oveľa ťažšie."

 

* Ako chlapec ste už počúvali jazz?

 

TB: "Môj otec mal veľmi dobrú zbierku platní, ale nebol vysloveným jazzovým znalcom, či zberateľom. Viete, pochádzam z rodiny, kde sa vždy venovali cirkevnej hudbe, ako z otcovej strany, tak aj z matkinej. Samí organisti a zbormajstri."

 

* Preto ste sa dostali na jezuitskú hudobnú školu?

 

TB: "Áno, vidím, že sa vyznáte. :-)"

 

* Ale aj tak by ma zaujímalo, čo vás najviac ovplyvnilo, že ste sa začali venovať jazzu? Bola to nejaká osobnosť?

 

TB: "Tá osobnosť sa volala Charlie Parker. Keď som mal dvanásť rokov, tak ma doslova prevalcoval: počul som ho z autorádia môjho spolužiaka – bol odo mňa starší, hral na škole v bigbande, a povedal mi: toto by si si mal vypočuť. A keď som to počul, tak napriek môjmu klasickému hudobnému vzdelaniu, ktoré som vtedy mal (a chcel som sa stať klasickým hráčom na trúbku), mi bol odrazu jasné, že klasická hudba nemôže byť mojim hlavným povolaním."

 

* Takže vy ste šli na školu s tým, že chcete hrať v klasickom orchestri?

 

TB: "Áno, to bol môj background. Klasická trúbka, ale jedného dňa som sa rozhodol, že už v tom nechcem pokračovať, a keď som mal trinásť, tak som svojho učiteľa poslal kade ľahšie, povedal som mu, že radšej sa budem učiť sám. Až ako 16-ročný som mal zase učiteľa, ale vtedy mi už bolo jasné, že budem hrať jazz."

 

* Nedávno som sa dočítal, že vás mimoriadne ovplyvnil Chet Baker, a priznám sa, že vo vašej krídlovke som ho tak trochu začul, pravdepodobne vás zaujal viac ako iní muzikanti?

 

TB: "Na Chet Bakerovi ma zaujala najmä jeho lyrická hra, ktorá sa veľmi približuje ľudskému hlasu, to tiché sústredené hranie, to, že sa dokázal koncentrovať na to podstatné, to ma nesmierne oslovilo. Predovšetkým v tom období, kedy sa uprednostňoval princíp „vyššie, rýchlejšie, hlasnejšie“. Ale už samotná skutočnosť, že prišiel ktosi, kto chcel hrať veľmi jemne, tá ma prekvapila. Pritom sa o Bakerovi neprávom tvrdí, že robil iba to - existuje celý rad nahrávok, na ktorých hrá veľmi intenzívne a nahlas a aj virtuózne, ibaže neskôr mal veľké problémy so zubami Ale je to tak - Chet Baker mal na mňa veľký vplyv."

 

* Vy sa dnes pohybujete vo viacerých žánroch, dalo by sa povedať, že aj v pop-show-biznise, čo sa zase nedá tvrdiť o každom jazzmanovi, že robí aj populárnu hudbu, i keď nie vyslovenú pop music.

TB: "Bohužiaľ sa musím priznať, že v posledných rokoch som sa stretol s väčším záujmom o moju osobu, ako o moju hudbu - a to, samozrejme, nie je až také jednoduché. Človek si musí dávať pozor, aby využil ten jestvujúci záujem verejnosti predovšetkým vo svoj prospech - pre svoju hudbu. Ľudia vás radi zneužívajú, takže im to musíte vedieť vrátiť. A otvorene vám poviem, že každá platforma, ktorú dnes môžete ponúknuť jazzu, je dobrá platforma, a už aj vďaka tomu, že ľudia považujú jazz za možný, keď to tak môžem povedať, je človek trochu ochotnejší ukázať ľuďom cestu k Charliemu Parkerovi – a to aj takým, ktorí jazz nepočúvajú. A preto by sa podľa mňa nemali hudobníci až tak veľmi stavať proti sebe do jednotlivých táborov: avangarda, easy listening, big band, oldtime, to všetko je jazz a jazz je hudbou posledného storočia a dúfajme, že aj toho aktuálneho."

 

* Aj tak mám dojem, že v Amerike dnes musia jazzmani robiť väčšie kompromisy, ako v Európe, mnohí Američania prichádzajú do Európy, pretože sa tu k nim správajú ako k umelcom.

 

TB: "Myslím, že to súvisí aj s tým, že jazz je tam dnes čímsi samozrejmým. Tak, ako si človek neváži veľa vecí, ktoré má doma. Preto mnohí hudobníci prichádzajú do Európy. Aby tu hrali koncerty v koncertných sieňach. Ktoré sú inak určené klasickej hudbe. To je tak už od 50-ych ,60-ych rokov. Je to tradícia. Ja tomu hovorím „ jednosmerka USA – Európa“, naspäť to funguje iba zriedkakedy. Ale prečo je to tak, tomu tiež nerozumiem, pretože v Európe sú vynikajúci jazzmani, ktorí hrajú aj vlastné, folklórom ovplyvnené veci, s výraznou farbou a teplotou reči, ktorá sa dá individuálne dotvárať."

 

* Ako dlho to trvá, než človek získa svoj originálny „hlas“ - svoj štýl?

 

TB: "Dúfam, že dosť dlho, pretože to je presne to, čo vás poháňa."

 

* Hubbardovi to vraj trvalo 20 rokov.

 

TB: "No tak, keď počujete Hubbardove nahrávky z jeho počiatkov a potom z neskorších čias, kedy mal podľa mňa najvirtuóznejšie obdobie, tak si všimnete, že aj keď vravel, že 20 rokov, tak v skutočnosti to bolo ešte dlhšie, pretože sa mu menili nielen jeho vzory, ale aj inšpirácie. Myslím si, že to je dobré znamenie, pretože vidno, že človek neustrnul. A stále hľadá. A ak hľadáte, tak sa vám niekedy môže stať, že sa dostanete na nesprávnu cestu, z ktorej sa však môžete vrátiť. A to je legitímne."

 

* Keď teraz toľko hráte, máte ešte čas počúvať? A čo počúvate?

 

TB: "Podľa mňa je to dôležitá a pomerne málo kladená otázka. Iba včera večer sa ma na jednom podujatí pýtali, čo by som odporučil ľuďom, čo by mali počúvať? A ja som na to nemal odpoveď. Pretože to, čo teraz beží v rebríčkoch, znášam miestami pomerne ťažko a medzitým je to všetko, čo sa dnes v Nemecku hrá, také uniformné, že je to takmer neuveriteľné. Všetky rádiá sa napokon hodnotia len podľa toho, koľko reklamy dokážu odvysielať, a preto tam musí všade bežať tá istá muzika, to je v Nemecku dosť zaujímavé, ale - napriek tomu je tam ešte zopár ostrovov, na ktorých môžete počuť to, čo nestratilo nič zo svojej aktuálnosti. Ale máte pravdu, človek si na to musí vziať čas, aby počúval a ja osobne počúvam najviac v aute."

 

* Na záver niečo z iného súdka: pokiaľ viem, tak ste činný aj ako pedagóg, v Drážďanoch, môžete nám o tom niečo povedať?

 

TB: "Už tri roky som umelecký vedúci jazzového oddelenia Drážďanskej hudobnej vysokej školy, čo je inak veľmi stará inštitúcia, už aj preto, že v Drážďanoch sa hudbe venuje dlhodobo veľká pozornosť, ale je to aj hudobná škola s najstarším jazzovým oddelením v Európe! Medzičasom existuje toto oddelenie už 50 rokov. Dosiahnuť také niečo trvá všade veľmi dlho, ale v Drážďanoch to existuje už 50 rokov - a toto jubileum sme oslavovali 10.novembra 2012."

 

* Mimochodom sme si všimli, že ste na pódiu počas skúšky intenzívne fotografovali svoju kapelu – to bolo pre vaše nové CD?

 

TB: "Nie, ja fotografujem už veľmi dlho, i keď nie až tak veľmi dlho, asi tri roky. A to veľmi náruživo. Viete, ja som veľmi náruživý kuchár, ale keďže si na cesty nemôžem brať svoj sporák a všetky potreby na varenie, tak som si musel nájsť niečo iné. A tak si nosím svoj fotoaparát."

 

* To je milé. Ďakujem za rozhovor.