Speváčka a skladateľka Grażyna Auguścik pochádza z Poľska, avšak od roku 1994 pôsobí v Chicagu, kde nahráva albumy a vystupuje so svojou kapelou (napríklad v legendárnom klube Green Mill). Okrem toho pravidelne koncertuje s brazílskym gitaristom Paulinhom Garciom (spoločný album The Beatles Nova predstavili aj v marci 2012 na koncerte v Slovenskom rozhlase), šéfuje ansámblovému projektu Chopin 200 – Grazyna Auguscik's World Sound alebo vystupuje s vynikajúcim krakovským klezmerovým súborom Bester Quartet, s ktorým sa predstavila na Bratislavských jazzových dňoch 2011.

 

* Keď som sa s viacerými poľskými hudobníkmi zhováral o fenoméne poľského jazzu, máloktorí z nich mi dokázal odpovedať na to, prečo je poľská scéna taká životodarná a výnimočná aj v európskom kontexte. Čo na to poviete vy?

 

GRAŻYNA AUGUŚCIK: (Smiech.) "Zrejme nebudete spokojní ani s mojou odpoveďou, pretože netuším, z čoho tá výnimočnosť vyšla. Je však pravdou, že v poľskom kultúrnom prostredí, ktoré je veľmi priaznivo naklonené k hudbe, sa jazz vždy tešil nesmiernej popularite. Pritom to nikdy nebola komerčná hudba, ale skôr hudba pre fajnšmekra s vyberanejším, možno povedať náročnejším vkusom. Podobne to ale funguje všade vo svete – máme svetoznámych hudobníkov ako Miles Davis, Pat Metheny, Cassandra Wilson, Diana Krall... Tých však nie je veľa, ani nemusia byť automaticky lepšími ako ostatní, ktorých pozná len hŕstka fanúšikov. Práve takých, ktorí nedosiahnu výraznejší komerčný úspech je celá masa. Pritom nahrávajú vynikajúce albumy, ich koncerty majú unikátnu atmosféru a tí muzikanti robia presne to, čo milujú celým srdcom. Je to pasia, sú zapálení pre vec a práve tento zápal nesmie muzikantom chýbať. Väčšine hudobníkov nejde o komerčný úspech, mnohí z nich sú šťastní, keď dokážu realizovať svoje vnútorné potreby."

 

* Viacerí poľskí jazzmani ako Tomasz Stańko, Leszek Możdżer alebo Anna Maria Jopek majú takmer postavenie popových hviezd ...

 

GA: "Samozrejme, oni sú príkladom, že okrem talentu a práce ešte musíte mať šťastie. Keď sa tieto všetky vecí stretnú spolu, dokážete sa ako umelec zviditeľniť. Okrem nich je však v Poľsku množstvo neznámych muzikantov, fungujúcich klubov a festivalov, dokazujúcich, že jazzová scéna naozaj žije. Keď sa pozerám na Bratislavské jazzové dni tak si uvedomujem, že v Poľsku vlastne ani nemáme „hlavný“ jazzový festival. Vlastný festival má však takmer každé, aj malé mestečko. Ja už síce dlhšiu dobu žijem mimo Poľska, ale z môjho pohľadu je podstatné, že tie festivaly sa tešia záujmu publika a mne sa na nich spieva omnoho lepšie, ako na veľkých festivaloch v zahraničí. Keď som vyrastala, jediným medzinárodným festivalom bol Jazz Jamboree a pamätám sa, ako sme na ten festival čakali celý rok. Samozrejme, mali sme viacero lokálnych festivalov, ale dnes aj lokálne podujatia v malých mestách ponúkajú fantastických umelcov zo zahraničia. Myslím, že u vás je to podobné – nemusíte čakať každú jeseň na Bratislavské jazzové dni, ale máte podujatia počas celého roka."

 

* Ako sa podľa vás zmenilo postavenie poľských hudobníkov po páde totalitného režimu?

 

GA: "Dnes to majú jazzmani na jednej strane jednoduchšie, ale aj zložitejšie: môžu vycestovať na koncerty aj do škôl a pokiaľ si to vedia zaplatiť, môžu súkromne študovať u takmer akejkoľvek hviezdy. Na druhej strane sa ťažšie dokážu presadiť na scéne, pretože máme čoraz viac hudobníkov, ktorí sú naozaj dobrí a už ako teenageri hrajú geniálne."

 

* Ako si spomínate na obmedzenia a problémy, ktoré mali poľskí jazzmani v 70. a 80. rokoch?

 

GA: "Poznám mnohých hudobníkov, ktorých vyhodili z Hudobnej akadémie len preto, že po večeroch hrávali jazz. Do kluboch chodievali tajní policajti, ktorí písali na muzikantov udania. Niektorí ich však dokázali „prekuknúť“ a vo chvíli, keď vošli tajní do klubu, dávali muzikantom na pódiu signál, aby „prepli“ z jazzu na tanečnú hudbu. Bol v tom akýsi duch rebelantstva a odporu voči režimu."

 

* Váš debut Sunrise Sunset s Arturom Dutkiewiczom, Tomaszom Szukalskim, Piotrom Biskupskim a Witoldom Szczurekom vyšiel v roku 1988. V tom čase ste však už boli v Spojených štátoch ...

 

GA: "Nahrávali sme koncom roka 1987 a hneď v januári som odišla z Poľska, čiže ohlasy na album som dostávala len sprostredkovane. Samozrejme platňa nemala žiadne promo a doteraz nevyšla na CD. Celá príprava bola dosť amatérska, ani som netušila, že Bockova pieseň Sunrise Sunset sa v Amerike dlhé roky spievavala na všetkých židovských svadbách. Mám však ten album rada a spomínam naň so sentimentom, pretože podobných nahrávok sa mi nepodarilo veľa."

 

* Prečo ste odišli do Spojených štátov, keď sa vám rozbiehala kariéra v Poľsku?

 

GA: "Odišla som kvôli štúdiu na Berklee College of Music v Bostone. Rok nato tam došiel z Čiech aj Mirek Honzák – poznáte ho?"

 

* Samozrejme, intenzívne spolupracuje s poľskými hudobníkmi: s Piotrom Baronom a v poslednej dobe s Michałom Tokajom, Lukaszom Żytom ...

 

GA: "To sú vynikajúci chlapci! Ozaj, prečo som ja vlastne s Mirkom nikdy nehrala? On má asi dosť iných projektov aj bezo mňa." (Smiech)

 

* Vedeli ste o tom, že počas totality sa k nám do Československa dostávala poľská hudba prostredníctvom platní z Poľských kultúrnych centier?

 

GA: "Je naozaj prekvapivé, aké dobré nahrávky v tých ťažkých časoch vznikali. Ak máte za sebou pozoruhodnú históriu a v archíve „domáce striebro“ ako Komedu, Stańka, Urbaniaka alebo Dudziakovú, je ťažké prísť s niečím novým a zaujímavým. Všetko už bolo vyskúšané. Preto každý hľadá svoj vlastný hlas; keď podám starú vec osobitým prejavom, vtedy to má zmysel. Vezmite si napríklad trio E.S.T. – spravili revolúciu, akú sa dlho predtým nepodarilo žiadnej európskej kapele. Sledovala som ich zo Chicaga a v Amerike boli nesmierne populárni. Tým nemám na mysli len komerčný úspech ale najmä to, že ich tam poznali promotéri aj poslucháči a pomerne často tam koncertovali."

 

* Novátorské projekty sa podarili aj poľským hudobníkom – album Newborn Light Urszuly Dudziak s Adamom Makowiczom ovplyvnil Floru Purim na albumoch Return to Forever ...

 

GA: "Newborn Light bol fantastický a prelomový album, podobne ako album Michała Urbaniaka Fusion III z roku 1975, kde sa okrem Urszule objavili Larry Coryell alebo John Abercrombie. Aká úžasná energia a sila ide z tej nahrávky! Znie inovatívne a sviežo aj po takmer štyridsiatich rokoch. Michał mal vždy progresívne a vizionárske nápady. Je to génius napriek tomu, že už v posledných rokoch nerobí také prelomové albumy."

 

* Vo vašej hudbe badať množstvo vplyvov, od klasiky cez poľský folklór, klezmer až k juhoamerickej hudbe. Ako by ste popísali svoj prejav?

 

GA: "Ktosi raz moju hudbu označil ako romantický jazz, ani nie pre melancholickosť, ale kvôli inému poňatiu expresie. Vraj som nositeľkou slovanskej nálady. Dnešný koncert bude odlišný, pretože Bester Quartet sú predovšetkým klezmerovou kapelou, bežne sú moje piesne poznačené najmä poľským folklórom, spievam pesničky Beatles, aj Chopinove prelúdia a mazúrky. Do toho všetkého vnášam seba, svoju interpretáciu. Aj moje albumy sú rozličné, pretože priznávam vplyvy z každej strany. V Chicagu, ale aj na mnohých iných miestach som napríklad prezentovala chopinovský projekt so 4 trombónmi, akordeónom, kontrabasom a mojím hlasom. Zatiaľ sme to však nenahrali, je to náročný projekt, ktorý mám nesmierne rada. Už dlho žijem v Spojených štátoch a hrám s hudobníkmi s úplne odlišným kultúrnym backgroundom, čo ma rovnako ovplyvňuje. Nesnažím sa nikoho imitovať."

 

* Kto vás na vašej umeleckej ceste inšpiroval?

 

GA: "Na začiatku samozrejme Ella Fitzgerald, milovala som spôsob, akým podávala piesne. Vďaka Elle som sa nebála improvizovať a pracovať s hlasom ako s nástrojom. Veľmi rada spievam hudbu bez textu a cítim sa pri nej naozaj komfortne. Možnosti hlasu sa nedajú vyčerpať, samozrejme občas využívam aj efekty – tie však neslúžia ako základ, sú len farebným odtienkom, ktorý oživuje zvuk celej kapely a posúva ďalej mňa i mojich spoluhráčov. Všimla som si to najmä pri gitaristoch, že farebnosť hlasu vplýva na ich hru, a naopak, ich hra inšpiruje mňa."

 

* Preto už niekoľko rokov vystupujete v duu s brazílskym gitaristom Paulinhom Garciom?

 

GA: Áno, brazílsku hudba spievam výlučne v tandeme s Paulinhom Garciom, pretože si vyžaduje nesmierne blízky, takmer intímny vzťah a vzájomné prepojenie dvoch interpretov. Rovnako rade cítim, že túto hudbu musím hrať s človekom, ktorý ju nasával už s materským mliekom a má ju v krvi. Súčasná generácia je odchovaná na rockovej hudbe, ktorá je v značnej miere postavená na vizuálnom zážitku, na svetelnej show, efektoch, maskách, hudba sa akosi dostáva na druhú koľaj. Preto sa snažím pri vystupovaní v duu trochu odseparovať ten atraktívny vizuál, aby si poslucháč uvedomil, že tu ide v prvom rade o hudbu a nie o vatu okolo. Nazdávam sa, že spevácky som ešte nevyhorela a mám čo povedať aj dnes. Pokiaľ to budem tak cítiť, ostanem na pódiu."

 

* Dopočul som sa, že chystáte album venovaný Nickovi Drakeovi. Jeho krehké pesničky síce pozná len málokto, napriek tomu ho ako životnú inšpiráciu uvádzajú mnohí – napríklad Brad Mehldau, ktorý oživil niekoľko jeho tém na svojich albumoch ...

 

GA: "Nick Drake je naozaj nedocenený muzikant a napriek tomu, že zanechal len trojicu albumov, všetky jeho piesne sú skvostami. K jeho hudbe som sa dostala cez mojich mladých spoluhráčov; mnohí z nich ešte neboli na svete v roku 1974, keď Drake zomrel. Na jednom turné mi hudobníci posunuli prehrávač, nech si vypočujem britského pesničkára. Fantastické! Nasledujúce dni som sa od toho nevedela odtrhnúť a tento stav trvá už niekoľko rokov. Napriek tomu, že sa v poslednom období dostáva Drakeova hudba do kurzu, som chcela na jeho odkaz nahliadnuť bez nostalgie a sentimentu. Dávnejšie som premýšľala o albume venovanom jedinému autorovi. Mal to byť umelec, ktorého hudba je na jednej strane zádumčivá, avšak nie jednotvárne melancholická. Nick Drake to spĺňa a moja pocta sa bude volať The Man Behind the Sun, podľa jeho piesne Things Behind the Sun. Album som nedávno nahrala so svojou chicagskou kapelou, teraz čaká na mixáž. Snáď niekto bude namietať, že je to pop. Nech, ale unikátny, s výbornou kapelou!"

 

* Máte naozaj rôznorodé projekty – na Slovensku ste minulý rok spievali s triom Andrzeja Jagodzińského ...

 

GA: Je to projekt s poľskou ľudovou hudbou, okrem Andrzejovho tria tam máme sláčikový orchester. Na Slovensku sme však hrali len ako kvarteto v synagóge v Liptovskom Mikuláši. Atmosféra bola tajomná, to miesto má svoju dušu a bolo to úžasné. Nesmierne rada vystupujem v sakrálnych priestoroch, pretože v nich cítiť, ako tam dlhé roky prichádzali ľudia modliť sa a ten duch ostáva v priestore. Ináč na Slovensku sa koncertuje výborne – hovoril mi o tom aj Grzegorz Karnas, ktorý tu viackrát spieval ..."

 

* Grzegorz vydal svoj posledný album v košickom vydavateľstve Hevhetia; dokonca vyšiel aj na LP!

 

GA: "Viem, vravel mi o tom. Mám rada zvuk vinylu a v Chicagu mám obľúbený obchod, kde majú tony platní. Naposledy som si tam kúpila koncertný dvojalbum Ala Jarreaua Look to the Rainbow, ktorý mal kedysi obrovský vplyv na to, že som sa vôbec stala speváčkou. Spomínam si na chvíle, keď sme na internáte ležali na izbe, počúvali Ala a divili sa, ako tak môže niekto spievať. Ella je úžasná, je kráľovnou swingu, nikto na svete neswingoval ako ona. Al však bol „bruchomluvcom“, ktorý dal spievaniu iný rozmer. Má úžasný timing, veľmi špecifické a briliantné frázovanie. S Alom som sa neskôr stretla, keď mi na Berklee odovzdával spolu s Phillom Collinsom diplom. Vo chvíli, keď som od neho preberala diplom, povedala som mu jedinú vetu: „Nesmierne Vám ďakujem za Vašu hudbu, pretože ste úplne zmenili môj život!“ Bolo nás tam vtedy asi 600 absolventov a mnohí spolužiaci sa ma pýtali, čo mi na to Al odpovedal. To ale ostane navždy naším tajomstvom." (Smiech.)