Nedávne vystúpenie rakúskeho gitaristu a skladateľa Wolfganga Muthspiela s dvojicou amerických spoluhráčov – kontrabasistom Larrym Grenadierom a bubeníkom Brianom Bladeom patrilo k vrcholom domáceho koncertného života. Muthspiel (1965) sa na Slovensku žiaľ objavuje zriedkakedy, hoci na pódiách susedných krajín je pravidelným hosťom. Štvorica koncertov májového miniturné (Innsbruck, Viedeň, Bratislava, Kodaň) vrcholila trojdňovým nahrávaním v legendárnych Rainbow Studios, kde pod dohľadom slávneho zvukára Jana Erika Kongshauga vznikla nahrávka Muthspielovho tria pre ECM.
* Vaša spolupráca s Brianom Bladeom trvá pomerne dlho a výsledkom bolo nesmierne zaujímavé duo so zvukom plnohodnotnej kapely; čo vás viedlo k nezvyčajnej kombinácii gitary s bicími nástrojmi?
WOLFGANG MUTHSPIEL: „Hlavným dôvodom dua bol Brian
a musím povedať, že je úžasný luxus mať po boku bubeníka, ktorý vo svojej hre dokáže obsiahnuť všetko, čo vám len môže napadnúť. Brian neudržuje tempo podľa učebníc pre bubeníkov, ale vždy sa snaží vystihnúť, čo v daný moment vaša hudba potrebuje. Pri spoločnom hraní cítim na jednej strane neustálu podporu, ale tiež i to, že keď sa Brian vyberie novým smerom, ostáva pritom vždy so mnou. V tomto zmysle sa s ním hrá extrémne ľahko, čo ale platí pre hudbu všeobecne: muzicírovanie s človekom, ktorý si uvedomuje každú jednu notu ako aj to, čo sa deje, je úžasne jednoduché. A hudba potom plynie nesmierne prirodzene. Nemyslím si, že som na rovnakom hudobnom leveli ako Brian, avšak pokiaľ ho mám vedľa seba, volím tóny, ktoré by som za iných okolností nevyberal. Odrazu nehrám akord lebo viem, aké tóny ho tvoria, ale zaujímam sa, čo je za tým. Je to proces, v ktorom si môžem neustále vyberať. Neučím sa rozprávať tým istým jazykom, akým rozprávali velikáni – to pre mňa nič neznamená. Samozrejme, analyzoval som hru Michaela Breckera alebo Keitha Jarretta, nesmierne ich obdivujem, ale mojim cieľom nie je hrať ako oni.“
* Podobne otvorenou je vaša pódiová komunikácia s tureckým hráčom na klávesových nástrojoch Aydinom Esenom ...
WM: „Esen je v tomto majstrom a jeho hra ma nesmierne posúva a inšpiruje. Vníma hudbu veľmi komplexne, veľmi špecifický je jeho prístup k harmónii, povedal by som, že v jeho prejave sa prepájajú rozličné harmónie sveta, etnické vplyvy s popom, nu-jazzom a klasickou i novou klasickou hudbou Messiaena či Lutosławského – je v tom jednoducho všetko. Esenove témy môžete študovať a skúmať, pretože sú novými štandardami. Som jeho obrovským fanúšikom!“
* Vaše aktuálne trio s Brianom Bladeom a Larrym Grenadierom možno nazvať kapelou snov z troch dôvodov – okrem vás nimi sú Brian a Larry ...
WM: „S Larrym sa poznáme dlhé roky, hrali sme spolu ešte u Garryho Burtona, potom sme sa chvíľu stretávali ako kamaráti, ale neskôr sme sa opäť začali zbližovať v rozličných konšteláciách. Na Larrym ma fascinuje jeho hra so sláčikom, ktorú väčšina jazzových kontrabasistov príliš neovláda. Ďalším spojivom je jeho afinita k piesňam; určite to súvisí aj s jeho manželkou, vynikajúcou speváčkou Rebeccou Martin.“
* Aj vy ste začali na pódiu spievať a mnohé zo skladieb, ktoré ste dnes na koncerte hrali, mali charakter piesní. Čo je za týmto posunom?
WM: „Piesne som skladal odjakživa, hoci pre iných spevákov.
Najintenzívnejšou bola spolupráca s Rebekkou Bakken, ktorá bola viac ako desať rokov mojou životnou partnerkou. Pre ňu som v tom období napísal množstvo piesní, ktoré vyšli na spoločných albumoch. Keď napíšem pieseň, začnem premýšľať, kto by ju tak mohol spievať; niektoré z nich sú podľa mňa naozaj vydarené a keďže sa mi nepodarilo nájsť nikoho, podujal som sa, že to skúsim sám. Stále som si nebol istý, či je to najlepšie riešenie, ale napriek tomu som to riskol. Je to určite posun, aj keď pre mňa ako inštrumentalistu v istom zmysle skôr dozadu, keďže centrom sa stáva posolstvo vyjadrené textom piesne. V každom prípade je to pre mňa čosi nové a som rád, že som sa na to odhodlal. Je to iný svet, s výzvami odlišnými od tých predchádzajúcich, pretože okrem hudby sa musím konfrontovať s hodnotou slova.“
* Necítite sa sám s piesňami na pódiu akoby nahý?
WM: „Presne tak, to je výborné prirovnanie. Práve preto som svoj minulý projekt pomenoval Vienna Naked, pretože sa v istom zmysle umelecky obnažujem. Odrazu sa nemôžem schovať za vyjadrenia nikoho iného, stojím na pódiu sám so sebou a so svojimi piesňami. Piesne, ktoré som spieval dnes večer sú však nové, nepochádzajú z posledného CD.“
* V posledných rokoch ste vystriedali množstvo rozličných projektov – od dua s Brianom Bladeom alebo svojim bratom Christianom, cez trio MGT so Slavom Grigoryanom a Ralphom Townerom, „drumfree trio“ s Larrym Grenadierom a Chrisom Cheekom, Wolfgang Muthspiel 4tet, sólové vystúpenia ... Potrebujete na svoje umelecké vyjadrenie viacero „dimenzií“?
WM: „Svoju hudbu cítim zakaždým inak a preto vždy
hľadám to najpôsobivejšie obsadenie, ktoré ju dokáže stvárniť. V dnešnej dobe to nie je ľahké, pretože musíte dbať aj na „biznis“ stránku hudby. Toto sú pre mňa zložité a unavujúce záležitosti, hoci hudba sama o sebe je tou najúžasnejšou vecou na svete. Milujem všetky jej súčasti, od učenia sa nových vecí, cez často stereotypné cvičenia, komponovanie a aranžovanie nových skladieb až po stretávanie sa s ľuďmi v nových projektoch. To všetko so sebou prináša množstvo emócii; konkrétne v prípade aktuálneho tria je to smútok, keďže zajtra hráme spolu posledný koncert, potom strávime pár dní v štúdiu a opäť sa rozbehneme každý na inú stranu.“
* Prvýkrát som vás zaregistroval pred poldruha desaťročím na nahrávke American Rhapsody – A Tribute to George Gershwin súboru Vienna Art Orchestra a zaujalo ma, akým podivným spôsobom vzdal tento nekonvenčný ansámbel poctu americkému géniovi: dvojicu kľúčových klavírnych Gershwinových opusov predstavil paradoxne bez klavíra – sólový part v Rhapsody in Blue zveril líder Mathias Rüegg vašej gitare. Ako ste reagovali na túto ponuku?
WM: „Bol som samozrejme veľmi potešený, ale keď som začal počúvať rozličné nahrávky tohto koncertu a študovať noty, zneistel som. Odrazu som netušil, čoho by som sa mal chytiť. Mathias Rüegg mi však pripravil úryvky melódii, harmonickú štruktúru a pomocou nich a originálnej verzie som si som vytvoril k skladbe vlastný prístup. Vedel som, že tam musím vniesť čosi zo seba, zanechať tú gershwinovskú eleganciu a vniesť tam kúsok divokosti, hoci už pôvodná klavírna verzia je pomerne divoká. Vtedy som bol vďačný za svoje klasické školenie a štúdium klasickej gitary, pretože to ma v danej chvíli zachránilo. Bez zvládnutia klasických gitarových techník a bez hrania s prstami pravej ruky by sa náročný part nedal zvládnuť.“
* Ďalším pozoruhodným projektom bol early music (2003), akési spoločné prehrabávanie sa rodinným archívom bratov Muthspielovcov ...
WM: „Bola to pocta nášmu otcovi Kurtovi Muthspielovi,
pretože práve on nás s Christianom (Wolfgangov starší brat Christian Muthspiel je jazzovým trombonistom, klaviristom a skladateľom, pozn. PM) priviedol k hudbe a v istom zmysle nás hudbe „zasvätil“. Bol síce amatérskym hudobníkom v kostole, ale možno z dôvodu, že sa hudbou nemusel živiť, do svojich hudobných aktivít vnášal veľa nadšenia a zápalu. Keď odišiel, premýšľali sme, ako by sme to, čo po ňom ostalo, prepojili do zmysluplného celku bez zbytočného sentimentu. Výsledkom bol projekt early music, kde premiešavame živé nástroje s elektronikou.“
* Páči sa mi nápad využívania slučiek z melodických fragmentov chorálnej a ľudovej hudby, hľadanie nových kontextov. V istom zmysle sa tie útržky javia ako vaša hudobná DNA ...
WM: „Presne tak, tieto skladby sme doma a v kostole počúvali odmalička a keď sme sa chystali do štúdia, oprášili sme zbierku otcových platní, prehrávali sme si množstvo chorálnej hudby a vyberali z nich útržky. Tie témy sme parafrázovali, improvizovali na nich, vlastne sme urobili nové verzie otcových obľúbených skladieb. Myslím, že výsledok by sa mu veľmi páčil. O projekte tiež vznikol film. Poznáte ho?“
* Nie, ale v booklete albumu som si všimol množstvo fotografií z vášho rodinného archívu.
WM: „Film vznikol vďaka švajčiarskej televízii – náš otec
dlhé roky natáčal na Super-8 mm filmy a režisér Pierre Yves Borgeaud vybral z bohatého rodinného archívu rozličné rodinné scény, ktoré ako projekciu premietal počas nášho koncertu s bratom. Viacero útržkov filmu Family Music nájdete napríklad na YouTube.“
* Svoj hudobný návrat do detstva ste spolu s bratom poňali naozaj hravo ...
WM: „Samotná hudba je hrou a má nás predovšetkým tešiť. Náš otec to vedel a preto
nám ju približoval zábavným spôsobom. Spievať a muzicírovať v kostole nás bavilo, pretože sme tam boli spolu s našimi kamarátmi. Deťom často dokážeme hudbu znechutiť tým, že ju musia praktizovať sami; sami cvičia – čo je samozrejme potrebné –, ale i sami hrajú a pritom v partii je to omnoho zábavnejšie. Tam sa omnoho viac naučíte, pretože musíte počúvať svojich partnerov, inak vnímate harmóniu, rytmus. Odrazu to už nie sú stupnice a etudy, ale skutočná hudba s pocitom.“
* Váš prístup k hudbe možno vďaka spätosti s tradíciou klasickej hudby označiť ako európsky. Ako to vnímate vy?
WM: „Je zaujímavé, že hoci každého z nás ovplyvnilo
prostredie v ktorom vyrastal a hudba ktorú počúval, hudba ľudí z rovnakého prostredia je napriek tomu rôzna. Spomínam si, že keď som ako dvadsaťročný odišiel do Spojených štátov, túžil som pochopiť bebob a naučiť sa hrať skutočný jazz. Tento aspekt som v Rakúsku nemal, pretože od detstva som vyrastal na Mozartovi, Bachovi alebo folklóre. Samozrejme, poznal som Charlieho Parkera, ale nemal som vôbec potuchu, čo sa v jeho hudbe odohráva a s podobnou bázňou som sledoval majstrovstvo swingových bubeníkov. Až neskôr som pochopil, že nemá význam kopírovať už len z dôvodu, že k týmto vzorom sa s mojím backgroundom jednoducho nikdy nepriblížim. Najdôležitejšie bolo, že som začal robiť hudbu tak, aby ma tešila. Nezaujímam sa, či daná inšpirácia vzišla z bebopového či klasického základu; pokiaľ z nej mám radosť, je to v poriadku. Nedávam si plány ani záväzky, nápady na nové projekty musia prísť spontánne.“
* Vo vašom vydavateľstve Material Records vyšli už štyri desiatky albumov. Ako sa vám v ekonomicky zložitej dobe darí?
WM: „Predávať jazz je čoraz ťažšie a ťažšie, čo však nepostihlo len mňa, ale vydavateľstvá ako také. Mám stálych spolupracovníkov, s ktorými to ťahám už dlhé roky a čakáme, ako sa bude vyvíjať trh s hudbou. V poslednej dobe som sa sústredil na vydávanie mladých začínajúcich hudobníkov, viacerí z nich boli mojimi žiakmi. Rovnako som rozbehol pesničkový projekt Travelling to the World, na ktorom budú moje piesne spievať viacerí ľudia z rozličných kontinentov. Bude z toho album i film.“
* Produkcia vydavateľstva je dobre rozšírená – pred
časom som si kúpil vašu nahrávku islandského pesničkára Helgiho Jonssona na tržnici v Reykjavíku ...
WM: (Smiech.) „Vážne? Helgi je zaujímavý človek, síce už nie sme príliš v kontakte, ale pokiaľ viem, v škandinávskych krajinách sa stal známym predovšetkým na populárnej scéne. Na nedávnom turné napríklad predskakoval Sigur Rós, čo je pre mladého umelca obrovská príležitosť hrať pred obrovským publikom.“
Post Scriptum
* Na konci sa do rozhovoru zapojil aj gitarista Miro Zahradník, veľký Muthspielov fanúšik a poprosil rakúskeho gitaristu o niekoľko rád pre slovenských hudobníkov:
WM: „V prvom rade počúvajte, čo hráte. Nehrajte preto, že to poznáte, ale najmä vnímajte, ako vaša hudba znie a ako preznievajú jej jednotlivé tóny. Keď to zvládnete, prestaňte sa starať o štýl, ale jednoducho hrajte, hoci budete dokola opakovať jediný takt. Z neho si vytvorte základnú bunku, ktorú budete ďalej rozvíjať, nadväzovať a napájať. Neponáhľajte sa, zamilujte sa do hudby, ktorú hráte. Nemusí to byť nič komplikované, nájdite drobnosť, ktorá je len vaša a ktorú budete milovať. Možno sa to v prvej chvíli nezdá, ale je to náročný proces, keďže v hudbe dnes prevládajú tendencie usporiadanosti, logickej nadväznosti
a komplikovanosti. Hudba však nie je o budovaní konštrukcií, skôr o hľadaní a skúmaní.
Cvičenie striktne oddeľujte od hrania, pretože sú to rozdielne veci. Cvičenie musí byť analytické, keď sa opierate o teoretické zákonitosti alebo aj o metronón, dbáte na rozličné parametre hry, prijímate nové informácie a tým všetkým napĺňate obrovský rezervoár vo svojom vnútri. Z toho potom môžete čerpať. Avšak ak hráte, nezaoberajte sa záležitosťami, ktoré patria do cvičenia, ale vychádzajte len z toho, čo máte uschované vo vnútri. Odrazu si pri hre spomeniete: „Hej, veď to je ten lick, čo
som cvičil pred niekoľkými mesiacmi!“ Odrazu to príde samo. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že mám licky, ktoré som cvičil dlhé mesiace a nikdy ich nepoužil, pretože jednoducho „neprišli“. To však znamená, že ani prísť nemali. Hrajte a keď dojdete do bodu, v ktorom potrebujete čosi dotiahnuť, prestaňte hrať a začnite to cvičiť. Robte však buď jedno alebo druhé, nie naraz. Potom sa vám ľahko môže stať, že budete cvičiť aj na pódiu.“
