Mansur Scott je známy najmä ako spevák a perkusionista so srdečným, mierumilovným, dobrodružným a šarmantným prístupom k životu a k ľudom. V tvorivom hudobnom procese sa prejavuje podobne. Snaží sa sprostredkovať príbeh, ktorý býva často odrazom jeho životných skúseností. Čerpá z tradície a spirituality jazzových majstrov. S mnohými z nich sa priatelil, spolupracoval a koncertoval. Viedol „rušný“ život a skolaboval priamo na pódiu. Dostal infarkt a neskôr mŕtvicu, čo mohlo predčasne ukončiť jeho umeleckú kariéru. Pozbieral sa však a naďalej koncertuje. Pred niekoľkými rokmi sa spoznal s Paulom Zaunerom, organizátorom jazzového festivalu na sedliackom dvore INNtöne a odvtedy s ním príležitostne vystupuje (napr. aj na Bratislavských jazzových dňoch 2011). Koncert na INNtöne festivale v roku 2012 poskytol možnosť na rozhovor. Na tohoročnom podujatí vystupoval Mansur Scott Harlem Quartet feat. Howard Jones.
* S Paulom Zaunerom a jeho kapelou som Vás videl na Bratislavských jazzových dňoch. Vystupujete s ním už dlhší čas. Ako vznikla spolupráca s rakúskymi hudobníkmi?
MANSUR SCOTT: "Jednoducho. Stretli sme sa v New Yorku.
Bolo to asi sedem – osem rokov dozadu. Bolo to v St. Nick´s pube. Bolo to také zazračné stretnutie. Potom som šiel do Európy."
* Ste z Harlemu, kde sa stretali rôzne kultúry a veľa muzikantov. Spomínate si na svoju mladosť a ako ste začali vnímať hudbu?
MS: "V New Yorku tej doby bolo v rádiách množstvo dobrej a rozmanitej hudby. Množstvo rytmov a melódií. Stačilo sa započúvať a hrať. Harlem sa teraz akoby vracia späť do čias keď som bol dieťa. V 60-tych rokov, keď som bol teenager, som počúval veľa rôznej hudby, ktorá ma ovplyvnila. V niečom bola podobná situácia ako dnes. Podobne ako teraz boli napr. protesty na Wall street. Ľudia boli nespokojní aj vtedy. Ale bola to veľmi zaujímavá perióda americkej histórie. Miloval som vtedajšiu hudbu. Objavoval som vtedy veľa pre mňa nových vecí, bol som ovplyvnený mnohými vecami. Mal som dobrého kamoša Lee Morgana, toho slávneho trumpeťáka. Hrával som v Minton´s Playhouse a bolo aj veľa iných klubov, ktoré sa teraz znovu otvárajú. Stretával som tam mnoho muzikantov. Napr. aj Lou Donaldsona, ktorý je tu tiež na festivale. Hrával som viacero rôznych štýlov, napr. rock alebo jazz, s rôznymi luďmi. Aj rôzne flauty. Predtým ako som mal mozgovú príhodu som túžil byť hráčom na dychový nástroj. Hrával som bicie, kubánsku hudbu. V Little Italy aj v Spanish Quarter alebo od Portorikáncov bolo mnoho inšpirácií."
* Kedy prišla tá vlna z Latinskej Ameriky?
MS: "V 60-tych rokoch, ale v podstate tá hudba bola populárna už koncom 50-tych rokov. Potom sa stala viac medzinárodnou hudbou. Ľudia začali skúmať a objavovať svoje korene a svoju kultúru, svoje rytmy. Zrazu bolo počuť veľa africkej alebo kubánskej hudby. Keď ste zapli rádio, mohli ste počuť ľudí ako Tito Puente, Eddie Palmieri a v nasledujúcej minúte už Jimiho Hendrixa alebo Johna Coltranea. Všetko sa zmenilo v 70-tych rokoch. Harlem sa stal nebezpečným, bol to veĺký rozdiel oproti tomu, keď som bol dieťa."
* Máte svoj okruh štandardov, vlastné skladby a doprevádzate sa aj perkusiami. Ako pristupujete k výberu repertoáru?
MS: "Vyberám si pesničky, ktoré o niečom hovoria, ktoré rozprávajú môj príbeh. Každý moment je pre mňa inšpirácia. Som veľmi rád, že som tu. Robím napr. The Masquerade is over alebo The Days of Wine & Roses, The Nearness of you .... Perkusiami sa mi otvára ďaľšia brána. Robím rôzne hudobné veci. Pracujem napr. s tanečníkmi, s rozprávačmi príbehov a podobne."
* Perkusie sú pre Vás dôležité ...
MS: "Africké rytmy sú základom. Aj kubánske rytmy pochádzajú odtiaľ. Jednu vec som sa naučil, že všetky rytmy sú z jedného miesta, vlastne my všetci pochádzame z jedného miesta. Keď počúvate rôzne rytmy, cítite, že majú niečo spoločné. Je to ako jeden jazyk s rôznymi dialektami"
* Boli ste v Afrike?
MS: "Nie, ale moji synovia boli."
* Vaše meno nasvedčuje, že sa hlásite k islamu ...
MS: "Prišiel jeden čas v mojom živote, keď som sa stal religióznym. Hľadal som spiritualitu. Islam bol toho súčasťou. Bola to jedna z mojich ciest. Bol som veľmi mladý, keď som začal, mal som okolo 15 rokov. Hľadal som niečo iné ako západný prístup zmýšlania o náboženstve. Hľadal som pravdu a „spirit“. Prišiel som na to, že môže byť nájdená iba tam. Spiritualita je niećo konštatné, niečo čo ostane. Cesta (journey) stále pokračuje."
* Prešli ste dlhý kus cesty, veľa sa toho udialo. Dnes má Amerika Obamu, spoločenská situácia a tým pádom aj hudba sa zmenila ...
MS: "Fakt, že Amerika má Obamu bol veľký moment pre krajinu. Bol čas keď to bolo nemožné. Je to pozitívne, že bola možnosť takto voliť. Moji rodičia boli z juhu a za ich čias bolo niečo také nepredstaviteľné. Snažil som sa byť vždy otvorený a mal som aj vo svojom okolí ľudí, ktorí boli tiež takí. Bolo to súčasťou éry, v ktorej som vyrastal, súčasťou 60-tych rokov. Prešli sme rôznymi skúsenosťami. Bola to avantgarda, „free spirits“, bohémski beatnici, ak by sme ich takto mohli nazvať, alebo LSD éra a veľa iných drôg. Boli to skúsenosti na celý život. Bolo veľa vecí, ktoré som sa naučil tou ťažšou cestou. Ale človek sa učí. V jednom okamihu ste tu a v nasledujúcom už niekde úplne inde. Viete, aj vtedy a aj teraz sú na svete ignoranti.
Ale nezáleží, kde sa nachádzajú, dôležité je, kde sa nachádzate vy a či si veci robíte po svojom. Všetci sme len ľudia a pochádzame z toho istého miesta. Nerozmýšlam v pojmoch ako čierny a biely. Všetci máme v sebe esenciu ľudskosti. Ty si brat bielej farby, ja som brat čiernej farby. Väčšina z nás chce pokoj a mier. Pokoj s tebou, bratku.
