Vo viedenskom WUK-u bolo vo Veľkej sále návštevníkov tak akurát!
Kedže som fotil, zaujal som miesto hneď pri pódiu. Tu sa vedľa mňa časom usadila aj domáca fanynka, ktorá už na koncert prišla trošku-dosť podgurážená. V rámci rýchlej konverzácie mi stačila prezradiť, že je smutná z toho, že mi nerozumie po slovensky, hoci žijeme vedľa seba ako susedia. Kombinovala pivo a redbull, pridala sa cigaretka, ktorú onedlho vystriedalo niečo omnoho voňavejšie.
S prvými tónmi kapely prišiel aj jej víťazný bojový rykot, ktorý bol ozaj vytrvalý! Onedlho som si pripadal ako na koncerte mega-popovej hviezdy. Niekoľkokrát ma vyzvala do tanca, horlivo sa zaujímala o môj foťák, káble na pódiu, či nálepku prilepenú hneď pred ňou.
Zrazu som zbadal na pódiu, pred Johnom Scofieldom tancujúcu postavu a hneď som zavetril komplikácie, o ktoré si koledovala moja spolustojaca od samého začiatku. Prehodil som objektív a trošku som ju pofotil. Našťastie iba neškodne tancovala, hoci Scofield zo začiatku ustúpil o krôčik dozadu, vyčkávajúc, čo bude. Onedlho mali hudobníci na tvári výraz – len ju nechajte, je neškodná. Po niekoľkých minútach, kedže sa nikto na pódiu k nej do tanca nepridal, pretože všetci štyria mali plné ruky práce, polosmutná, že dostala košom, zoskočila žuchnutím rovno na zadok, z pódia. Koncert potom prekecala s nejakým chlapom, ktorého zbalila, keď si šla kúpiť ďalšie pivo.