Nedalo mi, aby som vám, našim čitateľom Jazzoviniek neposunul predslov Petra Lipu k nedávno vydanému albumu Ondreja Krajňáka ForevErnest z vydavateľstva Hevhetia.

Ani neviem čo je pre mňa teraz lepšie. Mal som poznať originály pesničiek v podaní Ernesta, alebo nie? Možno že to je pre mňa takto lepšie. Už sa nedozvieme či Krajňákova interpretácia skladieb nežijúceho klaviristu a autora Ernesta Oláha je podľa jeho predstáv alebo nie. To čo teraz počúvame je hudba a pocity človeka, ktorý sa len prostredníctvom notového zápisu dostal k hudobným myšlienkam autora.

Ondrej Krajňák sa však tejto šance chopil s nasadením celej svojej citlivej muzikantskej duše. Vytvoril nahrávky, na ktoré môže byť pyšný, aj keď ho Ernestov syn Roman Oláh, producent tohto albumu, postavil pred neľahkú úlohu.

Klavír je podľa mňa kráľ medzi hudobnými nástrojmi a ako taký má právo byť sólovým nástrojom. Ale je len málo klaviristov, ktorí sa na takúto pomerne dobrodružnú cestu vyberú. Ak by sme 6 skladieb (nepočítam Krajňákovu Eb molovú improvizáciu pre Ernesta) z odkazu autora počuli v inom obsadení, tak by sme z nich určite mali celkom iné pocity. V prípade sólového klavíra je potom vklad interpreta taký určujúci, že ho možno považovať za spoluautorstvo.

Je dobré , že sa Ondro chopil tejto hodenej rukavice a rozhodol sa realizovať nahrávku, pre ktorú by sa sám od seba asi nikdy neodhodlal. Predviedol svoje schopnosti vo všetkých polohách. Tak ako ho poznáme zo živých koncertov. Ak porovnáme začiatok skladby Why is it so hard to say goodbye, kde každý ďalší tón prichádza s takými uvážlivými prestávkami, že máme pocit konca skladby, a pritom má skladba 7 minút so záverečným šialeným sólom, alebo s Never drying tears, ktoré stále graduje a Ondro ho jednoducho nevie skončiť, preto ide do fade-out, tak máme pocit, že to hrajú dvaja odlišní hudobníci.

Vznikla hudba, ktorá má zaujímavé parametre a pre znalcov pozadia vzniku aj vzácne súvislosti. Ja som Ernesta bližšie spoznal až v jeho poslednej fáze života, ale viem si predstaviť, že keď bol v takom veku, v akom je dnes Ondro, tak mali obaja mnoho spoločného. Verím, že túto spolupatričnosť cítil aj Ondro, keď sa s materiálom zoznamoval a keď potom neskôr nahrávku realizoval.

My poslucháči sa môžeme len tešiť, že máme klaviristu, ktorý vďaka svojej fanatickej hudobnej zanietenosti nahral hudbu, ktorú ocenia milovníci klavíra a možno niekde tam hore aj sám Ernest.