NEMECKÁ SCÉNA:

Tú zastupovali iba dve formácie – prvou bolo trio Eberhard/Neuser/Marien v obsadení: alt saxofón, trúbka a bicie nástroje. Toto trio si zobralo za svoje slávnu vetu Charlie Mingusa – "I´m three" a vo svojom velkolepom Mingus Hommage nikoho nenechali na pochybách, že aj hudba slávneho skladateľa a hudobníka sa dá interpretovať moderným spôsobom, v najlepšej tradícii, využívajúc všetky možnosti hravosti a pritom zostať verný duši velikána.

Druhou domácou kapelou bolo kvarteto, ktoré vedie skladateľka a hráčka na bicie nástroje Eva Klesse. Tá bola zároveň aj ocenená Preis Westfalen – Jazz 2017, za história iba druhá žena po Barbore Buchholz, čo jej zaručovalo vystúpenie na spomínanom festivale a o dva dni nato v Bunker Ulmenwall v Bielefelde a na ďalší deň v klube Domicil v Dortmunde. 30-ročná Eva Klesse dokázala vo svojej dynamickej hre ukázať aj tie najjemnejšie nuansy a jemné tóny. Na pódiu presvedčila aj za bicími, či ako bandleaderka alebo skladateľka. S kvartetom sú spolu už štyri roky a spoločne sa aj rozvíjajú. Ich hudba bola postavená na krásnych melódiách a dynamickom sounde. Jedno z najpríjemnejších prekvapení na festivale pre mňa!

TRI BUBENÍČKY:

Evu Klesse som už spomínal. Americká skladateľka a bubeníčka Allison Miller a jej kapela Boom Tic Boom jedinečne miešala farby a v sextete dôležitú úlohy hrali ženy: okrem Allisom to bola ešte huslistka Jenny Scheinman a klaviristka Myra Melford. Na takmer ohnivom bubeníckom základe vynikali miestami folkové melódie v groovy opare, plné emócií a nepredvídateľnosti. O prídavok nebola núdza.

Treťou ženou za sadou bicích nástrojov bola Anne Paceo z Francúzska, ktorá je predstaviteľkou mladej generácie na francúzskej jazzovej scéne. Jej kvarteto, plné elektroniky, atmosférického vokálu, pri svojej nemeckej premiére, doslova šokovalo prítomné publikum vo vypredanej sále. Tá kompaktnosť celého projektu, príjemná hudba s naliehavým saxofónom a takmer popovým driveom, bola viac ako pôsobivá. Opäť sme mali možnosť okúsiť v priamom prenose niečo špecifické, o čo nie je na francúzskej scéne núdza. Druhé príjemné prekvapenie festivalu!

DUETÁ A TRIÁ:

Viac ako príjemným prekvapením bolo duo Dorantes & Renaud Garcia-Fons, alebo klavír a kontrabas hrajú flamenco jazz. Nový španielsky objav Dorantes na flamenco scéne si fantasticky rozumel so spievajúcim kontrabasom francúzskeho nestora. Ich povznášajúca hudba sa však nedá robiť bez oddanej lásky k obom žánrom a aj vďaka ich vystúpeniu sa prvý festivalový večer veľmi príjemne rozbiehal.

Opäť kontrabas z Francúzska, ale v rukách Helene Labarriére, ale tentoraz s gitarou Dána Hasse Poulsena, na melódiách ľudových piesní, či rockových a popových balád, plných intímnych nápadov a nálad.

Sklamaním bolo vystúpenie Joao Barradas Tria z Portugalska. Pritom mladého 22-ročného akordeonistu Joao Barradasa pomaly médiá div že nepasujú za nového Richarda Galliana, ale jeho hra prináša len naučené, ale nič z duše! Hovorí sa tomu aj mlátenie prazdnej slamy. A tak po 10 minútach už viete, o čom bude celý koncert.

Zato švajčiarska speváčka Lucia Cadotsch v programe "Speak low" – to je iná dávka originality a drzosti. Takto si predstavujem komorný jazz - Petter Eldh hral na kontrabase, ktorý ozaj tvrdil muziku a Otis Sandsjö na tenor saxofóne, či skôr vytváral zvuky temnej prírody aj vďaka "večnému dychu". Vrcholom bola balada Strange fruit Billie Holiday o rasovom lynčovaní v USA, či pieseň Niny Simone o tom, že nemá žiadny domov, žiadne topánky, žiadne peniaze, žiadnych priateľov, žiadnu prácu, žiadnu krajinu - ", ale svoj život". Hádam najväčšie príjemné prekvapenie festivalu!

Basista Peter Eldh hral ešte v triu so slovinskou klaviristkou Kajou Draksler a nemeckým bubeníkom Christianom Lillingerom a postavili obraz o klavírnom triu dolu hlavou! Toto senzačné vystúpenie s množstvom perkusívnych prvkov od obi troch protagonistov mladej európskej jazzovej scény, rôzne uhly pohľadu, mnohorazy vytiahnuté priamo na pódiu – to bolo niečo úžasné. Ozaj nové, drzo príťažlivé a krásne zároveň! Pre mňa jeden z vrcholov festivalu!

K tomu mal veľmi blízko i hviezdy pár Jacky Terrasson - klavír a Stephane Belmondo – trúbka a krídlovka! Ich koncertný program vychádzal z nedávno vydaného albumu Mother. Vzájomná empatia, zžitie s nástrojom a potom nebeská hudba alebo raj na zemi! Stephane hral na morskú mušlu priamo do strún a korpusu klavíra, Jacky iba kontroloval rytmus. Obaja nám predstavili hravý a fascinujúci hudobný vesmír, do ktorého prišiel ešte marocký hráč na oud a guembri Majid Bekkas, ktorý vdýchol etno jazzový rozmer záveru koncertu! Bolo to jednoducho spolužitie arabských a afrických zvukov, s európskou klasikou a ideou americkej improvizácie. Veľmi presvedčivé. Paráda!

KVARTETÁ:

Celý festival otvárala britská štvorica Empirical, ktorá hrá spolu už 10 rokov a je to jedna z najuznávanejších a nezávisle znejúcich mladých kapiel súčasného jazzu v Británii, hrajúca v obsadení: saxofón, vibrafón, basa a bicie. O vystúpení štvorice Schaerer/Biondini/Kalima/Niggli písal nedávno môj kolega Peter Dobšinský z festivalu v Saalfeldene v lete minulého roku. Ja môžem iba potvrdiť, že je to niečo jedinečné a že treba túto štvorku vidieť a počuť hrať na živo. Je to niečo medzi jazzom a world music, eklekticizmom a avantgardou, pričom každý z nich má svoj vlastný rukopis a ešte je to pôsobivé, čerstvé a nové!

Na záver celého festivalu sme počuli izraelský jazz, miešaný s world music či klezmerom. Saxofonista a spevák Daniel Zamir, klavirista Omer Klein sú už hviezdami, pričom Zamirov sound sa neredukuje iba na klezmer, ale pripája i folk a americké jazzové a bebopové prvky. V Izraeli je hviezda, v Nemecku sa iba rozbieha, pričom v jeho hudbe je počuť aj enfant terrible newyorskej židovskej scény Johna Zorna. Jeho vízia je silná a presvedčivá. Skvelý záver ešte famóznejšieho festivalu v nemeckom Münsteri. Ak budete mať cestu okolo – zastavte sa. U nás také kapely nemáte šancu počuť!