Po troch rokoch opäť na mieste činu! Alebo, keď som po prvý raz navštívil WDR 3 Jazz Fest v roku 2014, tak sa konal príslušný ročník práve v meste Gütersloh. V prekrásnom novučičkom a novopostavenom Theater Gütersloh, ktoré v ankete obyvatelia odmietli. A teraz si ho nevedia vynachváliť, radi doň chodia a dramaturgia pre obyvateľov a návštevníkom z blízkeho i ďalekého okolia vymýšľa stále niečo nové. Ako napríklad aj sólové jazzové koncerty, či sériu jazzových koncertov pod názvom Eureopean Jazz Legends, ktoré nahráva WDR a následne na CD vydáva vydavateľstvo Intuition. A mnohé iné.

 

Čiže v roku 2017 sa konal ďalší ročník WDR 3 Jazz Festivalu v meste Gütersloh, kam sa vrátil po troch rokoch (v roku 2013 to bol Köln, 2014 Gütersloh, v roku 2015 Dortmund a v roku 2016 Münster)! WDR (Westdeutscher Rundfunk) organizuje tento festival ako festival putovný po mestách spolkovej republiky NRW (Nordrhein-Westfalen čiže Severné Porýnie-Vestfálsko). A tento rok sa festival konal z pôvodných 4 dní iba tri alebo zo 14 kapiel vystúpilo iba dvanásť. A aj dramaturgia má svojich favoritov, ktorí, mohorazy ako držitelia WDR Jazzpreiss už z minulosti, vystúpili aj tento rok. Často v inom zoskupení či ako leadri vlastných formácií, ale samozrejme s iným a novým programom.

 

LYRIK & JAZZ:

Pod týmto názvom sa ukrývali komorné programy v malej sále Studiobühne, ktoré boli celkovo každý deň jeden. Išlo hádam o najprogresívnejšie programy, ktoré žiaľ malo možnosť vidieť a počuť iba cca 40-50 ľudí. Začal by som programom Michael Riessler KRYPTOGRAFIE, alebo zápisky starého muža. Slovo Kryptografia čiže šifrovanie pochádza z psychológie a popisuje neúmyselné čmáranice od dospelých ľudí. Legendárny Charlie Mingus vo svojej autobiografii nastolil tézu I´m three, v zložitej improvizovanej hudbe, ktorú sa na pódiu snažil preložiť bas klarinetista Michael Riessler s dvomi spoluhráčmi: Enrico Melozzi – cello a Marco Parisi – seaboard čiže akási bezkľúčová klávesnica. Mingusove texty čítal Harry Lachner v nemčine.

 

Za to írska pesničkárka Christine Tobin, momentálne žijúca v New Yorku, prišla so zrozumiteľným konceptom piesní, kde stavala na textoch W.B.Yatesa – írskeho poéta a držiteľa Nobelovej ceny (zomrel v roku 1939), či prerobených piesňach Leonarda Cohena alebo vlastných pesničkárskych opusoch a spoločne so svojím sextetom navodila veľmi príjemnú atmosféru, kde sa do jednej rieky vlievali texty, rytmy, melódie a emócie.

 

Vrcholom však bolo pre mňa sólové vystúpenie Christiana Muthspiela v programe VON UND MIR ERNST, na nahrané texty rakúskeho lyrika a agitovaného poéta Ernst Jandla, ktorý bol však postavou kontroverznou. Christian Muthspiel hral na klavíri, klávesových nástrojoch, perkusiách, píšťalkách i trombóne na živo, výrazne sa pohrával s elektronikou (loopery, vocoder, …), spieval i jódloval, ale všetko s výraznou mierou vkusu, v mixe tradičného s moderným! Christian si všetko na živo nahrával, mixoval a publiku v hodinovom, vysoko kreatívnom vystúpení, citlivo dávkoval či inokedy chrstol rovno do ksichtu! Pre mňa to bol jeden z vrcholov celého festivalu!

 

BIG BANDY:

Na festivale sa predstavili dva. Najprv to bol „konkurečný“ NDR Big Band z Hamburgu, kde dirigent Niels Klein predstavil svoje nové skladby, ktoré boli hravé, pútavé, big bandovo načančané a nadčasové. Čo bol však pre mňa doslova šok, keď som za bicími videl sedieť Jim Blacka, ktorého poznám takmer z každého ročníka za poslednýc 10 rokov festivalu Saalfelden JF, kde hráva aj v dvoch či troch kapelách z a jeden ročník. A tu sa zrazu musel krotiť a držať nôt. Výborne ho v rytmike dopĺňal nemecký mladý kontrabasista Robert Landfermann a skúsený klavirista Vladyslav Sendecki.

 

Domáci WDR Big Band sa zaskvel v koncertnom programe zostavenom zo Scofieldových kompozícií, ktoré pre big band zaranžoval Michael Abene a dirigoval Ansgar Striepens. A všetci vieme, akou bohatou a plodnou cestou Scofield (* 1951) doteraz prešiel. Škoda len, že koncert začínal o polnoci a v sále divadla už nebolo veľmi veľa skalných jazzmanov.

 

Do tejto kategórie, i keď nie veľmi mi to sedí, by som zaradil aj vystúpenie jedného z najlepších nemeckých klaviristov a skladateľov Floriana Webera a Dogma Chamber Orchestra, čo je sláčikový orchester pod vedením huslistu Mikhail Gurewitscha. Weberovi „pomáhala“ jazzová rytmika v zložení: Tobias Hoffmann – gitara, Robert Landfermann – kontrabas a Dan Weiss – bicie nástroje. Pri počúvaní tohto koncertu sme sa v sále všetci zrazu ocitli v komponovanom umeleckom európskom svete vážnej hudby s presahmi do jazzu, ale vo veľmi poskromnej i keď rafinovanej podobe.

 

 

WDR Jazzpreiss 2017:

Pevnou súčasťou festivalu už po 13-ty raz bolo aj vyhlásenie víťazov WDR Jazzpreises, tento rok v 5 kategóriách: Jazzová kompozícia - saxofonista Jens Böckamp, Jazzová improvizácia - klavirista Jürgen Friedrich, Cena hudobnej kultúry - Transorient Orchestra, Cenu pre vynikajúce mladé talenty získal – Hellway2High Big Band a Výročnú cenu – Die Jazzabteilung der Musikschule der Bundesstadt Bonn und die Glen Buschmann-Jazzakademie der Musikschule Dortmund. Všetci ocenení, pochádzajú a pôsobia v spolkovej krajine NRW, sa aj predviedli na pódiu.

 

OSTATNÉ ZOSKUPENIA:

Priamo na pódiu oslávil svoje 64. narodeniny francúzsky skladateľ a klarinetista Louis Sclavis, ktorého kvarteto šliapalo fantasticky, najmä vďaka moderným komponovaných skladbám svojho leadra, ktoré boli plné nehy i farbistých zvratov, či improvizácií ostatných členov: Sylvain Rifflet – tenor saxofón, Sarah Murcia – kontrabas a neobyčajne citlivého a vynaliezavého bubeníka Christophe Lavergnea.

 

Švédska speváčka Viktoria Tolstoy prišla spropagovať svoj čertvo vydaný album Meet me at the movies, ktorý je plný filmových melódií, nehy a lásky, pričom sa najviac opierala o gitaru Krister Jonssona. Na to, že to bolo ich prvé verejné vystúpenie s týmto novým programom, to medzi oboma iskrilo vynikajúco! Pohoda po sediačky stála ozaj za to a Viktoria to na poslucháča jednoducho vie!

 

Už menej to iskrilo v kapele Steffen Schorn & Roger Hanschel Rascher Saxophone Quartet z Nemecka ! Prísne nakomponovaná hudba a oči neustále zapichnuté počas celého koncertu v notách, nedávali veľa priestoru na voľnosť. Ale na druhej strane to bolo vyvážené nádherným zvukom bas saxofónu a kontra bas saxofónu, ktoré hladili dušu fantasticky.

 

Nemecký skladateľ a klavirista Pablo Held aj so svojím triom už s Johnom Scofieldom hral a vznikol z toho album z koncertu. Teraz prišla táto štvorka s úplne novým spoločným programom, kde vyše 10 ročné hranie tria v nezmenenom zložení žne ovocie svojej práce a gitarista John Scofiled akoby bol už dávno štvrtým členom kapely. Skvelé, avšak miestami profesorské a chladné, bolo toto vystúpenie, nevzdory nespochybnitelným kvalitám všetkých na pódiu.

 

Za to iná štvorica: Andreas Schaerer – spev a beatbox, Émile Parisien – soprán saxofón, Michael Wollny – klavír a Vincent Peirani – akordeón, priniesla do veľkej divadelnej sály iné vzrušenie. Vzrušenie, ktoré dýchalo a žilo moderným životom, s patričnou dávkou pátosu až miestami gýčovej nabubralosti. Tento skvost pripravenej improvizácie, s rýchlymi behmi klavíra i akordeónu, skvelými speváckymi vstupmi i virtuóznym soprán saxofónom, však ubehol veľmi rýchlo na to, aby sme zostali nabažení a zasýtení. Krátky prídavok to zjavne nevyriešil a tak zostalo viacej času na prežutie tohto skvelého hudobného príbehu v kuloároch divadla pri poháriku.

 

ZÁVER:

Celý festival sa niesol v znamení znamenitej dramaturgie, vynikajúcich individuálnych výkonoch a nových koncertných programoch. Trošku som mal pocit, že publikum dostatočne citlivo nereagovalo na výkony, akoby sa báli narušiť vystavanú zvukovú katedrálu, čo bolo na škodu veci. Možnože mladej a strednej generácii, keby bola hojnejšie zastúpená v radoch prítomného publika, by sa to nestalo. Ale kto vie? Kto mi na to odpovie?