Priznám sa, na jazzový festival Jazzwoche Burghausen chodím rád! Začína sa súťažou mladých talentov, ktorých víťaz z utorka otvára celý festival v stredu. Tento rok vyhralo Filippo Vignato Trio, ktoré hralo v obsadení: Filippo Vignato – trombón a efekty, Yannick Lestra – Fender Rhodes a basový moog a Attila Gyarfas – bicie nástroje a perkusie. Ich koncert víťaza sa od toho súťažného líšil tým, že svoje hudbu troška obrúsili, nepôsobila tak surovo až free. Ale inak fajn. Kedže hlavnou hviezdou večera bola speváčka Joss Stone, ktorá má s jazzom spoločné asi toľko, ako ja s ruským baletom, tak môžeme prejsť rovno k štvrtkovému dvojkoncertu vo Wackerhalle.

Speváčka China Moses dlho ani speváčkou nechcela byť. Otec – divadelný a filmový režisér Gilbert Moses a matka – speváčka Dee Dee Bridgewater jej dali do vienka veľa talentov. China i Dee Dee teraz žijú v Paríži a obidve majú svoje vlastné medzinárodné kapely. China Moses prišla do Burghausenu predstaviť svoj najnovší album s názvom Nightintales. Priznám sa, jej vystúpenie ma nijako nenadchlo, miestami som mal pocit, že všetky mimohudobné prvky sú dôležitejšie, ako hudba samotná. Mix soulu, bluesu a groovy nebol správne vykvasený a tak som po koncerte iba skonštatoval – niks besonderes!

Za to druhý účinkujúci štvrtkového večera – to bol úplne iný prístup k hudbe. Pokora, dokonalé majstrovstvo, jasný cieľ – Antonio Sanchez and Migration. Antonio sa narodil v Mexico City, študoval na Berklee a potom zažíval krásne vzostupnú kariéru sidemana – od Danilo Péreza, David Binneya, Donny McCaslina, Chick Coreau, Michael Breckera či Gary Burtona až po stále miesto v kapele Pat Methenyho. Ako vodca vo vlastnej kapele združil hudobníkov z rôznych častí sveta – saxofonista Seamus Blake a klavirista John Escreet sa narodili v Londýne, kontrabasista Matt Brewer v Kanade a speváčka Thana Alexa v Chorvátsku. Všetci vyrástli na scéne big apple, ktorá je stále centrálnym miestom stretnutí osobností nielen jazzu. Aj projekt Migrácia spája a prepája ľudí z rôznych častí sveta, prepája hudbu a jej rytmické formy s modernými hernými štýlmi jazzu. Nakoniec sme ich zažili aj v Bratislave na One Day JF na jeseň 2015. Jedným slovom paráda!

Piatkový večer, okrem niekoľkých tanečných kapiel v GUM-e pre mladých, začala svojím vystúpením nenápadná saxofonistka Lakecia Benjamin, ktorú sme mali možnosť zaregistrovať aj na Bratislavských jazzových dňoch na jeseň 2015 v kapele speváka Gregory Portera. Už vtedy udivovala ohromným driveom a expresívnym tónom svojej altky. A teraz so svojou kapelou The Soul Squad mohla svoj koncert priviesť k dokonalosti. V kombinácii s hip hopom, funkom a soulom predviedla dokonalú párty od začiatku do konca. Miestami to bol až na moje pomery cirkus, ale u Afro-američanov to patrí k ich koloritu. Až teraz som pochopil ako sa Lakecia u Portera pretvarovala a trpela!

Aj druhá časť piatkového večera bola jedna veľká párty! Ale z úplne iného cesta. Postaral sa o ňu kubánsky klavirista a spevák Roberto Fonseca. Predviedol nám, ako silno môžu byť späté hudobné korene s klasickou technikou, jazzovými formami a spiritom do jedného neoddeliteľného celku a spojiť tak jednotlivé prvky. Tento rodák z Havany nám to v predvečer svojich 42. narodenín ukázal aj so svojím septetom a ponúkol nám najmä skladby z najnovšieho album ABUC, čo je opačne Kuba. Tance a rytmy na Abuc sú súčasťou globálneho spoločného kultúrneho odkazu Mamba, Danzonu, Cha Cha, Habanery, kubánskeho Bolera, Sona a Salsy. Všetko sú to hudobný veľvyslanci s prejavom vitality a živelnosti! Tento veľmi intenzívny etno-jazz večer jasne dokázal, že sa zmierili minulosť s modernosťou – Let´s dance Cubano!

Sobota začala už tradične popoludní, tentoraz iba s jedným koncertom! Ale akým – The Original Blues Brothers Band. Počuli sme všetky veľké hity, známe riffy, ale na škodu veci bolo, že koncert doslova a do písmena odrovnal ich vlastný zvukár. Ľudia jednoducho ten nápor decibelov nezvládali a predčasne opúšťali inak vynikajúci koncert a ja medzi nimi!

Večerné koncerty sa v sobotu vždy odohrávajú na dvoch miestach – tradične vo Wackerhalle a v Stadtsaale, kde dáva dramaturgia priestor avantgardnejším formám jazzu. Medzi ne patrí i britský skladateľ a klavirista Neil Cowley, ktorý dal na pomyselnú britskú niť za ostatné roky svoju korálku. Rodený Londýnčan, klasicky vyškolený, čoskoro opúšťa tradičnú cestu a vydal sa na Brit Pop & Rock scénu až skončil u Adele. Jeho klavírne trio apeluje na prerušenie vkusu publika - čo sa týka jazzového tria a pracuje s indie zvukom. Jeho výpoveď je mixom komponovaného a improvizovaného jazzu, na oko veľmi jednoduchého. Dokonalá súhra, netradičné formy a odvaha charakterizovali tento koncert!

Druhou kapelou v Stadtsaale bol Monika Rocher Big Band z Nemecka. Monika Roscher (*1984) to skúša s tými najmodernejšími prvkami a prejavmi. Žiadne myslenie v duchu Count Basieho či Duke Ellingtona! Ale priestranné harmonizácie, veľké plochy pre improvizácie, pozornosť fonetickej štruktúre (Monika aj spieva), či spojenie so súčasnou indie, electronic a triphop scénou. Monika Roscher tak vytvára syntézu rôznych štýlov, vlastný hudobný zážitok – nie ako vypočítavosť, skôr ako "dangerous". Ide za hranice zažitého a počutého aj so svojím 17-členným big bandom plného mladých hudobníkov!

Sobotňajšia atmosféra bola zatiaľ vo Wackerhalle omnoho konzervatívnejšia! Miláčik ženského publika – jazzový fešák a trubkár Till Brönner so svojím kvintetom rozohráva svoju párty plnú funky, groovov, medovo-sladkých dlhých tónov a úsmevov. Zaručený recept na úspech ponúkajú jeho romantické cover príbehy z filmov – komédií s hlavnými hrdinami ako Gary Grant, Doris Day, James Stewart či Dean Martin. Všetko pekne uhladené, dopredu pripravené – prosto americká klasika s jeho prekrásnou trúbkou!

Záver festivalu patril kapele, ktorá svojím vystúpením oslávila 100 rokov jazzu! Prišla popísať neznáme, čo je samo o sebe odvážny pokus, a potvrdiť budúcnosť. Ukázať históriu jazzu, od prvého záznamu v roku 1917 až po aktuálne vydanie na festivale Jazzwoche Burghausen 2017, prišiel americký skladateľ, aranžér, saxofonista a kapelník Vincert Herring. Priviedol si renomovaných kolegov: saxofonisti – James Carter a Eric Alexander, trubkári - Jeremy Pelt a John Faddis, trombonistu Steve Turrea, klaviristu Mike LeDonnea, bubeníka Carl Allena, ... Spoločne tak ozaj priniesli výrez z histórie jazzu, od hot jazzu, dixielandu, cez swing, Georga Gershwina, ... Originálne fotografie, ktoré sa premietali na stenu za pódiom, ako ilustrácie doby, príkladne reprezentovali vývoj štýlov a predstavovali najvplyvnejšie osoby histórie jazzu. Len škoda, že toho času bolo tak málo, lebo zaručene každý v sále mal pripravených svojich favoritov na zápis do histórie. Náučno-vzdelávací koncert s vynikajúcimi výkonmi miešal nostalgiu s obdivom. Lepší záver festivalu sme si ani nemohli predstaviť!