Jubilejný 10. ročník jediného free jazzového festivalu na Slovensku Are you free? sa po úvodnom dni v Galérii súčasných maďarských umelcov v Dunajskej Strede presťahoval do Kultúrneho domu, kde kedysi aj festival začínal! Kinosála pojme vyše 300 divákov, ale tak ako vždy, aj tentoraz je zaplnená tak na 30%. Ale sú to všetko priaznivci improvizovanej hudby, ktorých tváre sa každoročne opakujú. A tak môže začať druhý festivalový večer, ktorý bude na rozdiel od prvého maimstreamového ozaj plný improvizovanej hudby.

Koncert začína s vystúpením A.M.P. Tria z Maďarska, ktoré ako hlásil festivalový mini bulletin patrí k najradikálnejším formáciám súčasnej maďarskej scény. Péter Ajtai – kontrabas, Szilvester Miklós – bicie nástroje a Máté Pozsár – klávesy patri ku generácii súčasných tridsiatnikov. Je mi jasné, že všetci traja zároveň učia, pretože takýchto koncertov nemôžu mať veľa do mesiaca. Hneď od začiatku bolo jasné, že títo traja to myslia vážne. Na prvý pohľad, a ako sa ukázalo na konci koncertu, aj na druhý, si vlastne každý hral to svoje. Tvorba tónov a akordov priamo na pódiu, žiadne pripravené schémy či aspoň náznaky, absolutná improvizácia! Ibaže to bolo od začiatku do konca rovnaké, žiadne dialógy, odpovedačky, či nebodaj prekáračky. Nič. Každý na svojom piesočku a nikdy inak!

Avšak to, čo prišlo na pódium po maďarskom triu, to by som nazval improvizovanou hudbou – takisto tu a teraz, ale s jedným zásadným rozdielom! Vzájomný rešpekt hudobníkov, každý hral s otvorenýmu ušami a očami, počúval toho druhého i tretieho a takto tvorili trio, kolektív s ohromnou výpoveďou! William Parker – kontrabas, Hamid Drake – bicie nástroje a John Dikeman – tenor saxofón. Ten najmladší (Dikeman) oslovil na spoluprácu dvoch najskúsenejších v tejto oblasti a nahrali prvý album pred štyrimi rokmi. A potom ešte jeden. Ich hudba bola takisto improvizovaná, ale s jedným rozdielom od predchádzajúcej – ich myslenie a vlnová dĺžka boli rovnaké a tým pádom sa ich výslednica v podobe hudby stretala ku konci skladieb! Občas zazneli i melódie, nielen rytmus. Bolo priam cítiť, ako sa všetci traja vznášajú nad daným momentom, sú nad vecou a pritom spolu komunikovali cez svoje nástroje, vibrácie! Vždy každý pri skladbe začínal inde, ale na konci sa spojili, pretože ich mysle to chceli! Nádhera!

Držím Igorovi Vidovi a jeho partii nadšencov, ktorí spoločne pripravuje tento jedinečný festival, do ďalšej desiatky nielen palce, ale želám si, aby aj inštitúcie i sponzori podporili tento skvelý festival improvizovanej hudby. Pretože náš život sa čoraz viac stáva improvizovaným a hodnoty, ktoré tu dlho boli s nami už neplatia!