Koncom januára som sa vybral do môjho najobľúbenejšieho jazzového klubu čo poznám – do Porgy & Bess vo Viedni. Okrem dvoch mien som nepoznal nikoho a naživo som tiež z nich nikdy nikoho nepočul hrať.
Najväčší záujem som mal o tenorsaxofonistu Miguela Zenona, o ktorom idú samé dobré chýry. Celá kapela hrala veľmi vyrovnane a dynamicky, pričom obsiahla takmer celé spektrum od balád cez mainstream až po groovy a free jazz. V sólach vynikal najmä Zenon, sóla mal pekne vystavané, s patričnou gradáciou predstavivosti poslucháča, mali šťavu a boli pestré. Kým gitarista a kapelník Joel Harrison zahusťoval spodky, jeho kolega Brad Shepik sóloval naozaj s prehľadom. Emočne bol koncetrt dobre vystavaný, hoci bol odohraný celý z nôt. Aj najmladší člen kapely – bubeník Jordan Perlson bol výborný, hoci hral celý čas iba para-didli, akoby poznamenal môj kolega Jaro Rozsíval. Najnevýraznejším článkom pätice bol basgitarista Fima Ephron, hoci sa to zvykne hovoriť, že bol spoľahlivý.
Autorsky sa presadil najmä Joel Harrison, ktorého hudobná predstava sa aj na pódiu dôsledne realizovala. Na pár sekúnd v jeho ojedinelom sóle som mal pocit, že sedím na koncerte Pink Floyd. Tá nahalená gitara ma dostala! Pekný koncert a zmysluplne strávený večer!