Už som prestal počítať návštevy Slovenska japonskej skladateľky a klaviristky Hiromi. Prichádza sem tak často, ako je o ňu záujem dramaturgie podujatí a publika. A stále sa zdá, že má čo povedať.
Tentoraz prišla, okrem Martina Valihora - bicie nástroje a Tony Greya – basová giatra, aj so štvrtým členom – gitaristom Johnom Shannonom, ktorého dôverne poznáme z Waking Vision.
Plnší sound a nové skladby – Dubussy či Caravan a aj George Gershwin. Avšak takisto aj s obrovským množstvom uvoľnenej energie, ktorú však priam vysáva naspäť z publika, po každom sóle, kedy lačne čaká na potlesk. Opakovaný fórik so slovenským textom na papieriku už nezaberá, zato prstové a stupnicové „cvičenia“ áno. Akoby nám však Hiromi dospievala. Väčšie množstvo citácií klasiky – aj vážnej i jazzovej, v jej sólach, dáva väčší priestor aj kolegom – napríklad John Shannon a jeho ústredná gitara v skladbe Caravan, inak výborne a šťavnato pretvorenej.
Vďaka výbornému zvuku – Pali Prockl – má človek z koncertu hneď iný dojem! Zaujímavý bolo i prvý prídavok, skladba Georga Gershwina Got the rythmn v ragtimovej počiatočnej úprave. Po čase sa pridala aj skupina a záver sa "zvrhol" na preteky – kto rýchlejšie, ten lepšie!
Kto počul Hiromi po prvý raz – ten musel byť unesený! Kto druhý, či tretí raz – wow! Ale poslucháči po piatom, či šiestom koncerte určite už intenzívne rozmýšľajú, či to tá Hiromi tak trošku na nás nehrá! Hrá – jasné, že hrá, je to exibicionistka par exellance. Ale má to dobre a šikovne vymyslené, preto jej to stále spapáme a chutí nám. Sú však aj takí, od ktorých nám chutí menej – to však nie je príbeh „našej“ malej šikmookej Japonky.