Moja generácia určite vyrastala na sounde, ktorý produkoval GRP Records v 80-tych rokoch. V nasledujúcom desaťročí už prestal byť zaujímavý, pretože po otvorení hraníc sme objavovali iné jazzové svety. Jedno mu však uprieť nemožno: tento pop – jazz, fusion music, smooth – jazz, či ako sa mu všelijako hovorilo, má jednu neodškriepiteľnú historickú úlohu – od rocku sme sa cez neho dostali k jazzu!
Skladateľ a gitarista Lee Ritenour počas svojej 40-ročnej kariéry nasal do seba rôzne hudby, čo sa samozrejme odráža aj v jeho tvorbe. Má však nezameniteľný gitarový sound, indentifikovateľný na prvé počutie! Získal mnoho cien a ocenení a nahral vyše 40 albumov. Z košického festivalu Jazz For Sale prišla požiadavka na Martina Valihoru, aby priviezol nejaký projekt. S Leeom nikde nehral a ani sa nepoznali, ale referencie na Martina boli natoľko silné, že Lee prišiel na 2 koncerty na Slovensko a jeden do Čiech. Na basgitare hral Anthony Jackson a na klávesoch John Beasley – zaujímavá postava filmového sveta Los Angeles a neskôr i New Yorku. Speváčka Annekei – tá jednoducho musela vystúpiť a zaspievať, hoci to bol „pure pop“. Bez nej by však ostatní páni neprišli.
Lee Ritenour Band – to bola pekne našľapaná kapela, dobre zostavený a namastený stroj, s až metronomicky presnou 6-strunovou basgitarou, nevtieravými vyhrávkami klávesov a Fender Piana, s razantnými bicími a dominujúcou gitarou. Na dve pesničky sa tento stroj zastavil, aby však potom opäť ukázal svoju silu!
Majstrovstvo kapely, či jednotlivcov unávam, aj keď však táto hudba nie je zrovna moja krvná skupina! Bol to však príjemný výlet do mojej mladosti.