Kto ešte nemal dosť z festivalu Bratislavské jazzové dni, tak hneď v pondelok si mohol naložiť riadnu dávku v neďalekej Viedni!
Kapela plná hviezd, jedno meno väčšie ako druhé! Chick Corea, John McLaughlin, Kenny Garrett, Christian McBride a Vinnie Colaiuta. Príliš veľa dobrých hudobníkov a zvučných mien pohromade. Ešte sme si v aute spoločne s Jankom Fabrickým, Jurajom Burianom a mojím kamarátom Peťom hovorili, že veľa dobrých hudobníkov pokope ešte nemusí automaticky znamenať vynikajúcu hudbu na pódiu.
A naše slová sa potvrdili. Koncert začali hlavní dvaja aktéri – Chick Corea – klávesy a klavír a John McLaughlin – gitara skladbou ´Round Midnight. V jemne meditatívnom opare. Zľahka skúšali miernu záťaž na publikum – až príliš vlažný začiatok. Potom sa začali striedať Johnove a Chickove skladby, publikum bolo nažhavené na fusion, či jazz- rock a ten v plnej paráde sa dostavil až na záver!
Vynikajúce na celom koncerte boli sóla – najmä Kenny Garrett – alt a sopránsaxofón mal medzi ostatnými zjavne navrch! Takisto Christian Mc Bride ukázal, prečo je taký žiadaný nielen ako štúdiový hráč, ale i koncertný. Rovnako dobre vypaľoval na kontrabase ako i na elektrickej basgitare. A bubeník Vinnie Colaiuta sa tiež nenechal zahanbiť. Všetci si to naplno užívali, bavili sa a hrali hudbou.
Až na „starých pánov“, ktorí akoby boli nad vecou a nenechali sa strhnúť vlastnými kompozíciami a ich emočnými dobrodružstvami. U Johna som to ani veľmi nečakal, pretože už zopár rokov je na inej vlnovej dĺžke, ale Chick ma v tomto smere vyslovene sklamal. Aj celkovo kapela pôsobila systémom - „poďme si chlapci zarobiť“ - ako vtipne poznamenal po koncerte Juraj Burian!
Koncert mal takmer polhodinovú pauzu, čo bolo dosť neobvyklé. Po prestávke sme mali možnosť počuť Johnovu Senor C.S. a na úplný záver sa začalo spomínať na Milesa Davisa a jeho prekrásny opus In a Silent Way / It’s About That Time. A práve v týchto posledných dvoch skladbách sa zaiskrilo v prvom rade na pódiu a samozrejme, zelektrizované zostalo i obecenstvo. V krátkosti by som mohol povedať, že tými poslednými dvoma kúskami sa chlapci vykúpili. Ale možnože iba u tých, ktorí si nechceli čo i len pomyslením pripustiť, že ich „ikony“ by mohli sklamať. Zrelší poslucháč musel mať zákonite dojem, že to bol jeden z tých profesorsky odohraných koncertov!