Skladateľ, spevák a gitarista James Blood Ulmer sa narodil v roku 1942, hudobne vyrastal na gospelovej a soulovej hudbe ako syn baptistického kazateľa. Od roku 1959 pôsobil v Pittsburgu profesionálne s jazzovými a r & b skupinami. V roku 1967 sa presťahoval do Detriotu, kde však málo vystupoval – skôr sa venoval svojmu novému hudobnému výrazu, ktorý vychádzal z hudby Ornetta Colemana a funku a tiež si vytvoril špecifickú hru na gitaru. V roku 1971 sa sťahuje do New Yorku.
Začínal hraním po kluboch, ale na tri mesiace tiež získal angažmán v skupine Jazz Messengers. Postupne začal hrávať a nahrávať s osobnosťamui jazzu: Arthur Blythe, Joe Henderson, Larry Young, ... Medzníkom bola jeho spolupráca s Ornettom Colemanom, ktorá vyvrcholila v roku 1978 nahraním albumu Tales of captain Black, kde sa Ulmer uplatnil ake leader a na nahrávanie si pozval Colemana, jeho syna Denarda – bcie nástroje a basgitaristu Jaamaladeena Tacumu. Album znamenal vyvrcholenie vplyvu colemanovského harmolodického koncerptu na hudbu Ulmera. V ďalšom období ulmerova hra nadobudla ešte osobitejších rysov a James Blood Ulmer sa stal vedúcou osobnosťou newyorskej avantgardnej scény. V roku 180 v jeho skupine hrávali: Olivr lake a David Muray – saxofóny, Olu Dara – ztrúbka, Amin Ali – basgitara a Ronald Shannon Jackson a Calvin Weston – bicie nástroje.
Jazzová publicistika označuje Ulmera a jeho prejav za významný prínos do jazzovej scény začiatkom 80-tach rokov minulého storočia. Názov jeho albumu No wave predstavuje zároveň označenie pre snahy určitého okruhu hudobníkov, ktorý vycghádzajú z rovnakých hudobných postupov - používajú sa tiež názvy ako punk jazz, free funk a iné.
Motto James Blood Ulmera znie: “Jazz is the teacher, funk is the preacher”.
Koncert James Blood Ulmera vo viedenkom klube Porgy & Bess sa niesol vo vynikajúcej atmosfére, kde drvivá väčšina publika vedela, čo večer bude počúvať. Dokonale pripravené publikum strávilo obrovskú uvoľnené dávku energiu, miestami až živočíšneho charakteru, podporovanú nielen gitarou a spevom samotného Ulmera, ale najmä rytmikou jeho súputníkov z mladíckych čias (basgitarista Amin Ali a bubeník Grant Calvin Weston). Explozívny mišung dával jeho hudbe punc originality, s akou sa bežne netretávame. Standing ovation bolo iba logickým prepuknutím vášní a energie aj medzi poslucháčmi, ktorí si vynútili iba jeden prídavok.