Keď som sa po prvý raz dostal na rakúsky festival Inntöne v roku 2004, vďaka môjmu praiteľovi Herbertovi Uhlirovi – vedúceho jazzovej redakcie ORF, tak som bol unesený atmosférou, očarený milými ľuďmi, prekvapený srdečným prostredím, nadšený hudbou, šokovaný úprimnosťou, … Dnes môžem smelo povedať, že ani po mojom ôsmom navštívení tohto magického miesta – stodola Paul Zaunera, nie je všetko inak – všetko je tak, ako by som tu bol po prvý raz! Ibaže už poznám nielen miesta, ale hlavne ľudí a hudobníkov, ktorí sem chodia, tak ako aj ja, pravidelne dobíjať svoje baterky! Niet pre mňa milšieho jazzového festivalu!

Majiteľom festivalu, pozemku, stodoly, jedla – je Paul Zauner. Trombonista, skladateľ a aranžér, promotér a dramaturg, majiteľ vlastného jazzového vydavateľstva. Poznáme ho aj zo slovenských pódií. V stodole sa festival odohráva asi tak desiaty rok, predtým bol na niekoľkých miestach, aj v okolitých dedinkách, ale v stodole zakotvil už natrvalo! Pri dennej kapacite na festiavale asi 900 ľudí, z toho priamo v stodole na muzike v hľadisku asi 700.

Dramaturgia je každý rok veľmi pestrá, možnože niekoho láka porovnávať s BJD, ale opak je pravdou. Pestrosť nespočíva v množstve žánrov a odnoží jazzu, ale v tom, že Pauli preferuje jazz akustický, každý rok je na festivale big band, jedna či dve formácie vážnej, najlepšie barokovej hudby, prídu neznámi umelci, ktorí sa stanú po vystúpení hrdinami dňa. Celkovo tu počas troch dní vystúpi 15 – 16 skupín, je jazzový program pre deti, a to ešte nehovorím o jam session na záver dňa.

Aj tu už asi štyri roky existuje kupónový systém na nápoje, či jedlá, ceny sú primerané, fronty nie sú dlhé, personál vždy usmiaty a ochotný pomôcť kedykoľvek. Jedlo vynkajúce, dokonca bio (ryby, kotlety, kurence, šunky, nátierky, …), pivo aj kvasinkové, nechýba káva so zákuskami domácej výroby! Široký výber rakúskych, talianskych a francúzskych vín, avšak bez tvrdého alkoholu.

A teraz poďme k hudbe samotnej! Na festivale pravidelne dostávajú priestor domáce formácie, zahraničné – pre našinca úplne neznáme a samozrejme skupiny a sólisti zo zámoria. Žiadne veľké mená typu Kenny Garrett, či Al di Meola, ale neznámi hrdinovia z Harlemu, Južnej Ameriky, … či dokonca z Afriky. Vždy niekto prekvapí až tak, že sa stane najväčším prekvapením festivalu, na ktorý sa spomína ešte aj nasledujúci ročník.

Jediný big band bol z Rakúska – Studio DAN, vedený Dan Rieglerom, ktorý aj komponuje pre tento mladý big band. Orchester vznikol na pôde hudobného združenia Jazz Werkstatt Wien, pohybuje sa na hranici jazzu a novej hudby.Avšak hranice sú miestami iba pomyslené. Ďalším súborom, ktorý reprezentoval domácu scénu bolo kvarteto Joos/Schabata/Salesny/Preuschl – čiže trúbka a krídlovka, vibrafón, saxofón a basklarinet a basgitarka. Ich takmer komorná hudba potešila nejedného milovníka romantiky a jedinečnosti. Trio Dickbauer – Linecker – Tranmüller som “prekecal” vonku s hudobníkmi, ale zato trio Bleu som si nenechal ujsť. Lorenz Raab – trúbka a krídlovka patrí k mojim rakúskym obľúbencom, má viacero prejektov a tento od neho patrí k najoriginálnejším. Spoločne s bicími Rainera Deixlera a tubou a dulcimerom Ali Angerera všteci traja vytvárajú miestami atmosféru rakúskeho vidieka, ako ju poznáme, ale jódlovanie v priamom prenose sa nekoná. Je totiž rafinovane zakódované do harmónií a nálad, ktoré pôsobia nielen nevšedne, ale aj príjemne.

Paul Zauner má silné kontakty na čierny Harlem, pretože s mnohými hudobníkmi z tejto časti New Yorku vystupuje – takže má veľký prehľad. Donald Smith, Monsur Scott, Karen Francis, Dwight Trible, Ari Brown, Kahil El Zabar, Gregory Porter ... Čerstvá mladá krv strieda tú staršiu. Tento rok prišla speváčka Melba Joyce s famóznym klaviristom Kirk Lightseyom a aj vďaka nej sa na festivale ocitla Ella, ako absolútny vrchol festivalu. K nemu mal blízko impulzívny saxofonista Azar Lawrence, avšak totálnym prevtelením sa do kože Johna Coltranea jedných nadchol a druhých si pohneval!

Veľmi zujímavé boli vystúpenia aj ostatných umelcov: etno-jazz v podaní otváracieho koncertu Joseph Tawadros Quartet s podmanivým bluesovým John Abercrombiem, takisto ťažiaci z folklóru svojej krajiny Španiel Baldo Martinet Projecto Miño bol miestami čarovný, Carlos Garnett Quartet s krásnymi baladami, ktoré venoval svojem žene a dcére, ťažké to mal sólový klavirista Davell Crawford – ale statočne bojoval, saxofonista Larry Smith so svojím kvartetom bodoval menej, africký 5-vokál Aba Taano zaujal krásnymi viachlasmi a tradíciou, takisto japonská klaviristka Aki Takase a čínska hráčka na čínsku citaru Xiu feng Xia zaujali netradičným spojením a exotickými hudobnými koreňmi. Eric Seva Quartet priniesol na festival nezameniteľný francúzsky kolorit, vôňu, úzke uličky Paríža, pastis a čaro vlnitých dlhých sukien kankánu a vášní.

Čo dodať na záver? Ibaže to, že na budúci rok prídem na festival opäť! Je to čarovno-magické miesto, kde energiu dodávajú milí ľudia, vynikajúci - poväčšine neznámi hudobníci a láska k jazzu!