Stretli sme sa na pôde Slovenského rozhlasu, kde sme sa kedysi tiež stretávali, pretože sme tam obaja pracovali. Z nášho stretnutia vzišli dve hodinové relácie pre Rádio Devín a tento rozhovor o “americkom období”. Janko Fabrický rád a ochotne odpovedal na moje otázky.

* Janko, Ty si odišiel zo Slovenska v roku 1989 ešte za socializmu do Švajčiarska, pretože si nasledoval svoju polovičku – zákonitú manželku. Ako pokračovala Tvoja hudobná kariéra po odchode, pretože tu na Slovensku si bol na výslní – patril si k najvyťažovanejším hudobníkom vôbec, nielen v rámci jazzovej scény. Mal si bohatú koncertnú, ale i štúdiovú činnosť, začínal si s kultovým Demikátom, hrával si s TOČR-om, Orchestrom Slovenskej televízie, s VV Systémom, v skupine Petra Lipu, s Jurajom Burianom, s Andrejom Šebanom, …

JF: Moja hudobná kariéra sa vo Švajčiarsku, po mojom príchode skončila! Ale doslova a do písmena skončila! Pretože som prišiel do inej krajiny, nikto ma nepoznal, nemal som žiadne kontakty, … Takže môj začiatok bol na stavbe! Začiatky boli veľmi tvrdé a veľmi ťažké, takže som musel nastúpiť na stavbe, pretože som musel zarábať peniaze. Začal som robiť veci, ktoré som v živote predtým nikdy nerobil – staval dom domy, pracoval som vo fabrike. Asi po dvoch rokoch som si povedal, že by nebolo zlé, začať vyučovať hru na bicie nástroje.

* Počas tých dvoch rokov si hrával v kapelách?

JF: Hrával, ale kvalita to rozhodne nebola, na akú som bol zvyknutý zo Slovenska. Začal som mať prvých študentov, začalo sa to pekne rozbiehať, spoznával som prvých kvalitných hudobníkov. Zoznámil som sa s gitaristom, ktorým bol Benoit Piccand, s ktorým som začal trávievať veľa času hraním, nahrávaním, pracovali sme spolu v štúdiu. A spoločne sme začali aj komponovať. A to ma neskoršie priviedlo k spolupráci s inými hudobníkmi. A nebol to len jazz, ale i funk, fusion music a iné žánre. Zrazu som hrával v štyroch – piatich kapelách a život za začal uberať tým správnym smerom.

* Čo Ťa posunulo ďalej?

JF: Stretnutie s africkým spevákom, ktorý sa volala Moudy Cabalou a s ktorým so nahral aj v roku 1993 veľkú platňu a to bol zároveň môj posledný veľký projekt, ako som odišiel do USA. Spolupracovali sme s Phil Carmenom – čo je vo Švajčiarsku dosť veľký pojem, je to producent, ktorý pracuje s hviezdami a robil takisto aj s Cabalouom. Bola to veľmi dobrá skúsenosť pre mňa, ako pracoval v štúdiu. Najprv sme nacvičili všetky pesničky, potom poslal celú kapelu preč a zostal som v štúdiu iba ja s ním a začal som nahrávať všetky bubenícke party s metronomom. Nechcel počuť žiadne iné nástroje, iba bicie – takto on pracuje. Takže som musel byť dokonale pripravený, čo bolo miestami náročné, pretože tam boli časti, kde bol rytmus veľmi nepravideľný. To bol taký afro-jazz-pop. To bola pre mňa veľmi dobrá skúsenosť.

* Bolo pre Teba veľkým snom ísť študovať do Ameriky?

JF: Áno, buď do New Yorku alebo do Los Angeles! Moji učitelia tam mi otvorili dvere do iného sveta! Špeciálne Efrain Torro – to je perkusionista a bubeník z Los Angeles, ktorý sa zaoberá špeciálne afro-kubánskymi a africkými rytmami. A to bolo pre mňa niečo úplne nové. Vôbec som netušil, aké hlboké to môže byť – tieto rytmy! To sú vlastne korene a pôvod, je to veľmi dôležité sa to naučiť a učiť sa od prameňa.

* Bolo toto, študovať africkú hudbu v L.A., dôvodom, ísť študovať do USA?

JF: Sen každého hudobníka mojej éry, bolo ísť študovať do Ameriky. Takže toto bol ten pravý dôvod, prečo tam ísť. Všetka kvalita a všetky hviezdy prichádzali z Ameriky. A to bol veľký sen pre hudobníkov a bol som super šťastný, že sa mi to podarilo! Ale zaujímavé bolo to, že už vo Švajčiarsku som spolupracoval s africkým spevákom, ale že sa tomu budem venovať aj v Amerike, som ozaj netušil. Na škole P.I.T. – Percussion Institute Of Technology som spolupracoval s dvomi gitaristami – jedným z Fínska a druhý bol z Holandska. S nimi spoločne som urobil kapelu Generator a urobili sme spoločne aj fusion album s názvom Generator. Toto bola tiež dôležitá fáza v mojom živote.
V roku 1996 som stretol basgitaristu z Kamerunu, ktorý sa volá,Andre Manga, hrali sme spolu na jednom koncerte, po ktorom ma oslovil s ponukou, či by sme spoločne neurobili kapelu. Ja som súhlasil a tak vznikla formácia Dumazz. A to boli pre mňa úžasné časy! Veľa času sme investovali do cvičenia, s gitaristom sme sa snažili odšifrovať rytmy. Andre je nielen vynikajúci basgitarista, ale i multiinštrumentalista a ukazoval nám rôzne veci, aj na bicích,finty, ktoré sme sa samozrejme učili. Fakt bol, že niekedy sme nevedeli, kde je prvá doba. No a po roku, nielen cvičenia, ale i tvorby repertoáru, sme začali aj hrávať, koncertovať. V roku 1998 sme podpísali zmluvu s Narada Records, čo je sub-label vydavateľstva Virgin Records na album s názvom Mother Rhythm, ktorý vyšiel v septembri 1998. No a ako to funguje vo svete, tak tento album bol v réžii labelu a už to nebol ten náš Dumazz, ale ich – aby sa to lepšie predávalo a viac to fungovalo v rámci marketingu. Bol to polokomerčný album a to je tá nevýhoda, byť pod labelom, lebo oni ovplyvňujú potom hudbu!

* Dnes je tá výhoda, že už si môžeš svoje veci verejne odprezentovať tak, ako Ty chceš a môžeš stáť za celým tým procesom od A do Z, teda od nahrania až po distribúciu albumu.

JF: Áno, v tom je ten dnešný pokrok, pretože máš veci pod kontrolou a nie byť podriadený labelu, ktorý má iné ciele, ako máš Ty. Hudobník má predovšetkým umelecké ambície a label komerčné!

* Rád by som sa Ťa Janko spýtal, ako si sa dostal na školu v L.A. Funguje to tak, ako na Berklee, že musíš poslať nahrávky a oni Ťa na základe nahrávok prijmú a dokonca môžeš získať aj určité štipendium alebo zoberú každého, kto sa prihlási a zaplatí školné?

JF: Je to tak, že kto si zaplatí – tak toho prijmú. Má to trošku nevýhodu v tom, že potom máš na škole rôzne kvalitatívne úrovne. Ale za prvý polrok sa to veľmi rýchlo vykryštalizuje, kto kam patrí – sú tam potom triedy rôznych úrovní a kvalít.