Stretli sme sa na pôde Slovenského rozhlasu, kde sme sa kedysi tiež stretávali, pretože sme tam obaja pracovali. Z nášho stretnutia vzišli dve hodinové relácie pre Rádio Devín a tento rozhovor o “americkom období”. Janko Fabrický rád a ochotne odpovedal na moje otázky. Tu je druhá časť rozhovoru.

* Na čom si pracoval súčasne popri projektu Dumazz?

JF: V L.A. to funguje tak, že musíš robiť všetko! Popri srdcových záležitostiach, som hral v kluboch, nahrával som v štúdiách, točil hudbu do reklamy, občas som hral na večierkoch pre firmy, nahrával som jingle – jednoducho všetko možné. Človek sa snaží robiť, čo sa len dá. Čo je na jednej strane v poriadku, ale na strane druhej, keď berieš všetko, aj kvalita je kolísavá. Vzdialenosti v Amerike sú trošku iné ako v Európe a tie diaľnice sú stále zacpané a tak hrozí, že jedného dňa sa ráno zobudíš a povieš si: “Pane Bože, kam som sa to dostal? Chcem toto všetko vlastne robiť?”

* Dostal si sa aj Ty do tohto štádia, že si si jedného rána zobudil a povedal si si to?

JF: Áno, presne sa to stalo aj mne a preto som sa vrátil naspäť do Európy! Bolo to v roku 2002 a presne som si povedal, že predám bubny, nechcem ich ani vidieť a skončím s hudbou! Už som bol v takom kolotoči a navyše to mesto! L.A. je také, že keď nemáš šancu sa z neho dostať aspoň raz za pol roka preč – tak ťa zožerie, pohltí!

* Ako to všetko prežívala manželka a deti? Žili ste navzájom s týmito problémami? Pretože viem, že je prirodzený rozdiel medzi východnou a západnou Európou, ale medzi západnou Európu a Amerikou je priepastný rozdiel!

JF: Je to veľký rozdiel! Celý životný štýl je úplne rozdielný.

* Určite to nebolo, toto rozhodnutie, zo dňa na deň, ale dozrievalo postupne. Čo bolo tou poslednou kvapkou, že ste sa rozhodli vrátiť do Švajčiarska?

JF: Rozhodne 11.september 2001 – Dvojičky! To sme si už povedali, že toto je na nás veľa. Manželka to až tak neprežívala, ona sa tam cítila dobre. A deti takisto – oni nechceli ísť naspäť! Ale predsa len, máme rodinu, rodičov a tak sme si všetko dali dokopy a vrátili sme sa!

* Svoj sen si si splnil, že si študoval v Amerike. Ale splnil si si aj ten sen, že si sa stretol s nejakým svojím idolom, že ste si spolu zahrali?

JF: No samozrejme!

* No tak daj nejaké mená!

JF: (smiech) Mojím učiteľom bol Joe Porcaro, s ktorým som bol v kontakte aj dlho po škole. Potom to bol Ralph Humprey, ktorý hrával s Frank Zappom a bol tiež mojím učiteľom. No a popri štúdiu som si brával lekcie napríklad s Daveom Wecklom a Petrom Erskinom. No a samozrejme, Efrain Torro! No a v L.A. je veľmi známy klub Baked Potato, kde sme často hrávali aj s kapelou Dumazz a skoro každý deň sú tam špičkové koncerty s vynikajúcimi hudobníkmi. Hrá tam Tommy Brechtlein, Vinnie Colaiuta, Joey Heredia tam tiež pravidelne hrával, ...Takže človek má túto inšpiráciu, vidí a počuje týchto ľudí a to je niečo fantastické. A často viac, ako ísť do školy!

* A nielen ich vidieť a počuť, ale po koncerte si s nimi aj pokecať, vymeniť skúsenosti! Skončilo to niekedy tak, že títo hudobníci Ti potom, keď oni nestíhali, dohodili nejakú robotu, aby si za nich zaskočil?

JF: Konkrétne Weckl a Erskine nie, ale fungovalo to s inými hudobníkmi! Samozrejme, týmto sa posúvaš ďalej. Takto som sa stretol s gitaristom, ktorým bol Marc Antoine, cez basgitaristu Andre Manga. A potom sme boli spolu u Marca ako rhythm section. Ono tento systém doporučenia vždy veľmi dobre funguje. No a potom ma na koncerte videl jeho managemant a dali mi inú robotu pre iné skupiny, ktoré takisto managerovali. Oni mali pod sebou napríklad Rick Browna, či Petra Whitea – to je smooth jazz, ale veľmi populárny. Čiže takto ma to posunulo ďalej, boli to koncerty na veľmi vysokej profesionálnej úrovni, väčšinou festivaly. Hudobne sa však dá o tom diskutovať. Ale vždy to bolo lepšie, ako keby to bola nejaká komercia! Boli tam vždy miesta pre improvizáciu, pre sóla, …

* Janko, mňa by zaujímalo, kam všade si sa v rámci Ameriky dostal. Pretože Amerika, to nie je iba New York, či Los Angeles, ale tá pravá Amerika, to sú malé neznáme mestečká,… Absolvoval si nejaké turné po západnom, či východnom pobreží alebo niečo podobné?

JF: Absolvoval som toho dosť. Najčastejšie to boli tak troj-dňové túry, niekedy týždňové. Najdlhšie to bolo 4 týždne na cestách po obidvoch pobrežiach, čiže aj west coast a aj east coast. Najprv sme začali na západe a absolvovali sme koncerty vo väčšine väčších miest a bolo to s programom Christmas Tour 2002 a boli tam Rick Brown a Marc Antoine, Andre a ja. A aj speváčka Gabriela Anders. Bola to šnúra Jazz Tracks a organizátor ju robí každoročne s tým, že vymieňajú hlavné hviezdy.

* Janko, Keď sa tak spätne pozrieš na toto Tvoje americké obdobie, tak sú tam tí ľudia – hudobníci, s ktorými si sa mal možnosť stretnúť a s ktorými si spolupracoval. Ktorí z nich Ťa najviac ovplyvnili po hudobnej stránke, ale i tak ľudsky?

JF: Na začiatku pobytu v Amerike to boli členovia skupiny Generator, čiže fínsky gitarista Antti Kotikoski a holandský gitarista Richard Hallebeek. Veľa som sa od nich naučil, čiže práca s computerom a sekvencerom. Od nich som sa naučil ako pracovať s malými sekvencermi. Oni obidvaja mali Yamaha QY 20 – malé sekvencery, úplne jednoduché 4-hlasové mašinky, na nich sme sa učili spracovávať prvé nápady, experimenty s rytmami, … Toto bola pre mňa veľká škola, ktorá potom ovplyvnila celý môj ďalší hudobný vývoj. Druhým dôležitým bodom bola spolupráca s Andre Mangom, ktorý ma zasvätil do afrických rytmov a ich celkového porozumenia.

* Keď si odišiel zo Slovenska do Švajčiarska – začínal si od nuly po prvý raz! Po príchode do Ameriky sa situácia opakovala a začínal si od piky po druhý raz! Opakoval sa tento scenár po tretí raz aj po príchode naspäť v roku 2002 do Švajčiarska?

JF: Presne tak! Po 8 rokoch strávených v Los Angeles so opäť začínal odznovu. Ale ako po celý môj život hrali náhody dôležité úlohy, tak tomu bolo aj teraz. Samozrejme, že som mal nejaké kontakty, cez ktoré som urobil jeden workshop v Berne s Andre Mangom. Nahrávali sme album pre Marca Antoinea v Madride. Tak som to využil, že Andre bol v Európe a zorganizoval som workshop a tak som dostal moju jednu nohu do dverí na škole v Berne. Šéf školy videl tento workshop a bol veľmi spokojný. On v tom čase riešil nejaký problém s postom učiteľa na bicie a tak oslovil mňa a ja som ponuku prijal. No a od vtedy pôsobím na Hochschule der Künste v Berne. No samozrejme, že som potreboval ešte iné joby a hľadal som učiteľské joby na normálnych hudobných školách, ktorých je vo Švajčiarsku veľmi veľa – prakticky skoro v každej dedine, či meste.
Avšak na moje prekvapenie, to bolo veľmi ťažké tieto učiteľské miesta zohnať! Ja som si myslel, že prišiel som z Ameriky, študoval som v Amerike a oni ma budú vítať div nie na červenom koberci (smiech)! Ale žiaľ, nebolo to tak. Odpovedal som takmer na 30 inzerátov, ale nedostal som žiaden job! No a to trvalo takmer dva – tri roky, kým som sa po príchode z USA dostal do normálneho rytmu. Keď sme prišli a nemali sme kde bývať, byt bol problém takto narýchlo zohnať. Všetky veci sme si poslali v kontajneri a tak napríklad prvé dva mesiace sme bývali v záhradnom domčeku u mojich svokrovcov. S nevybalenými kuframi, s tromi deťmi, ... Takže tieto začiatky boli tvrdé.

* Keď tieto tažké časy človek zažíva – tak je to tvrdé a ťažké. Ale keď sa všetko vyjasní, tak sa potom na toto všetko zlé s úsmevom spomína a je o čom hovoriť.

JF: Presne tak!