Bubeník Clarence Penn patrí k bubeníkom, ktorí ovládajú mnoho hudobných štýlov. Hrával a koncertoval s takými ako: Betty Carter, Ellis Marsalis, Wynton Marsalis, Jacky Terrasson, Roberta Flack, Dizzy Gillespie, Dianne Reeves, Cyrus Chestnut, Stephen Scott, Steps Ahead, Mike Stern a Rachel Z. Nám sa podarilo urobiť s ním rozhovor na festivale Jazz Baltica 2010.

 

* Clarence, zaujala ma na koncerte vaša súprava, okrem akustických bicích používate aj elektronické, vrátane veľkého bubna. Ako to zvládate? Kate McGarry je pomerne náročná “akustická” speváčka. Nezaberá vám to dosť času nastaviť si tie elektronické bicie tak, aby ladili s akustickými?

 

CLERENCE PENN: "Áno, to je fakt. Nikdy som nehral na elektronických bicích, celé to začalo ako taký malý vtip, lebo na poslednej platni s Kate som hral iba na normálne bicie a potom som získal túto malú elektronickú Roland súpravu a trochu som na tom doma cvičil. Zapáčilo sa mi to, tak si vravím Uau, to je skvelá vecička. No a potom sme šli s Kate na jedno vystúpenie v bare 55 v NY, iba v malej zostave a ja jej vravím: Vieš čo, budem hrať iba na také perkusie, a ona: naozaj? Iba perkusie? A ja vravím áno, áno, no a - napokon nám to vyšlo, ale človek pri tom musí viacej premýšľať."

 

* Asi ste na tom doma veľa cvičili?

 

CP: „Myslím, že som to mal vtedy doma iba tak týždeň, takže som mal z toho strach, lebo, to viete, niekedy sa človek pri nastavovaní aj pomýli. Ale ak to urobíte, tak si to zapamätáte, a tak sa to aspoň naučíte ovládať pomerne rýchlo, a používal som to spolu s inými perkusiami. Ale aj iným hudobníkom sa to veľmi pozdávalo, takže to napokon nebol až taký zlý nápad.“

 

* Keď ste študovali hudbu, nebol to podľa vás omyl dať sa na jazzovú dráhu, namiesto klasickej, o ktorej ste uvažovali?

 

CP: „Nie, myslím, že jazz bola tá správna vec. Pre mňa osobne je jazz veľmi, veľmi kreatívna hudba. Ale závisí to aj od toho, ako sa cítim, od toho, do akej miery viem byť v určitom okamihu tvorivý, zatiaľ čo v klasickej hudbe musíte hrať stále rovnako, a po takých dvadsiatich rokoch hrania to musí byť už dosť nudné. Lenže ja v sebe nosím čosi, čo chcem aj vyjadriť.“

 

* Učili ste sa hrať na klavíri?

 

CP: „Áno, samozrejme, na mojej ďalšej platni hrám aj na klávesy, a aj spievam a hrám na bicích a perkusiách,. V mojom novom projekte počuť harmoniku, klavír, basu a perkusie. Dúfam, že do jesene to budem mať hotové. Viete, pred nedávnom sa mi narodil syn, takže to bude na jeho oslavu. Inak všetci v mojej rodine sa narodili v marci.

(Pozn.: Na tomto mieste sme na chvíľu prerušili náš rozhovor o hudbe a venovali sa dátumom narodenia našich detí a manželiek. Dospeli sme k obdivuhodným zhodám pri posudzovaní ich vlastností – aj podľa horoskopov...)

CP: „Takže kvôli rodine mi to nahrávanie teraz trvá trochu dlhšie, keď som bol mladší, tak som nahrával oveľa rýchlejšie.

 

* Ako poloprofesionál ste začali hrávať už ako 15-ročný.

 

CP: „Myslíte, kedy som začal zarábať? Hm, ale áno, mal som asi 15.“

 

* A začali ste hrať na bicie tak, že ste iba počúvali svojho suseda, alebo...?

 

CP: Presne tak, on býval na druhom poschodí, mal skutočné bicie a ja som ho neustále počúval.“

 

* A na čom ste hrali?

 

CP: „Otec sa ma spýtal: chceš sa ísť hrať von? A ja, nie, chcem ísť iba cez ulicu, aby som počul toho bubeníka. Lenže mama by ma nikdy nepustila von, pretože tam bolo veľa narkomanov, no jednoducho tam bolo príliš veľa ľudí, ale otec sa ma spýtal: Chceš hrať na bicie, chceš sa učiť? A tak mi kúpili malý bubon. Každý tak začína, len na malom bubne. Môj otec chcel totiž najprv vidieť, či to myslím vážne, a asi tak po 6 mesiacoch mi kúpil zvyšok súpravy , ale nikdy som nemal hi-hatku, ale vedel som, že to má každý profík, a že ju chcem. Trvalo mi to celý jeden rok, než som ju získal, myslím, že som s ňou potom cvičil v jednom kuse celý týždeň...“

 

* A potom ste začali hrávať so skupinou? V takom tínedžerskom veku chlapci zväčša hrávajú v nejakej kapele, nie?

 

CP: „Ani nie... keď som bol piatak, mal som asi desať rokov tak som mal svoj prvý sólo koncert, iba na bicej súprave, dodnes sa mi to nechce veriť, pretože som mal trému, ale zahral som svoje sólo, a divákom sa to páčilo, a potom sa mi prihovoril sused s tým, že počul, že hrám na bicie, tak či by sme spolu neurobili kapelu... potom sme spolu aspoň jamovali.“

 

* Čo bol vo vašej kariére ten zlomový, najdôležitejší bod, ktorý rozhodol o tom, že ste sa dali na serióznu muzikantskú dráhu: Nebolo to náhodou stretnutie s Wyntonom Marsalisom?

 

CP: „Myslím, že som ho videl hrať v televízii, vtedy práve nahral nejakú klasickú platňu, a aj jazzovú platňu, a tak tam o tom rozprával. A ja sa naň dívam a dívam, viete, vtedy som rád hral klasiku a chcel som byť klasickým hudobníkom. No a keď som ho tam tak videl, ako černoch, ako sa dobre vyjadruje, odrazu mi to dalo nádej, veľmi ma to inšpirovalo, a od toho dňa som sa rozhodol - ok, dokážem hrať aj jazz a aj klasiku. Nevedel som vtedy takmer nič o jazze, ale vedel som, že to zvládnem.“

 

* Počul som, že Wynton Marsalis zohral veľmi dôležitú úlohu v živote mnohých amerických hudobníkov, že nedáva ľuďom iba nádej, ale stará sa aj o mladé talenty, venuje sa histórii americkej hudby, vzdeláva ľudí.

 

CP: „Pre mňa je Wynton jedným z tých výnimočných ľudí, ktorí dokážu hovoriť tak, že ich každý počúva, disponuje výbornými vedomosťami a vie ľudí osloviť. Mnohí hudobníci v mojom veku sa od neho veľa naučili. Ale hudobná scéna sa zmenila, pribudlo veľmi veľa mladých hudobníkov: A niekedy máme obavy o ich vzťah k histórii jazzu, pretože mladí o tom veľa nevedia, viete, ja mám rád každú zaujímavú hudbu, ale mnohí mladí o tom nič nevedia...a to nás trápi.“

 

* Niektorí americkí hudobníci mi vraveli, že najlepšie miesto pre jazz je v súčasnosti na amerických školách. Stredných, základných, možno, že je to podobná liaheň talentov, ako kedysi jazz kluby?

 

CP: „Určite sú to školy, pretože na škole môžete takmer vždy postaviť kompletnú kapelu, je tam veľa hudobníkov, a aj teraz je v jazzových programoch škôl aj veľa dobrých učiteľov. Pretože ak máte na škole dobrého hudobného učiteľa, tak to dokáže ovplyvniť veľa študentov, pokiaľ sa im venuje, tak si získa ich rešpekt. Dnes vychádza zo škôl veľmi veľa skvelých hráčov... a okrem toho je to dnes jednoduchšie aj vďaka internetu, môžete byť hocikde na svete a ak si chcete pozrieť Johna Coltranea, klik a máte ho, vidíte na videu, ako sa mu hýbu prsty, ako hrá, môžete vidieť aj hociktorého bubeníka. Dnešní začínajúci bubeníci sa môžu veľmi veľa naučiť z internetu, pretože môžu okamžite vidieť, ako hrá jeho obľúbený bubeník ten ktorý patern. Ja som sa musel učiť všetko iba počúvaním nahrávok, nevidel som toho bubeníka, ako to hrá, ale musel som na to prísť sám. To je síce fajn, pretože do toho zapojíte predstavivosť, ale ...“

 

* My sme museli so sebou vláčiť obrovský magnetofón, aby sme si u kamaráta prehrali jeho pásky. … ale časy sa menia. Clarence, vy ste hrali s mnohými hudobníkmi – ale pokiaľ sa chcete udržať na trhu, musíte prichádzať s novými nápadmi.

 

CP: „Áno, to je pravda, napríklad táto moja súprava, ktorú som začal používať s Kate, sa zapáčila aj iným sólistom, takže teraz je to už súčasť môjho zvuku, môjho štýlu. Viete, snažím sa hrať iba s tými, ktorí sa mi páčia, volajú ma mnohí, ale nie každému prikývnem, chcem si totiž zachovať svoj štýl, takže najprv sa snažím zistiť, prečo oslovili práve mňa a o aký projekt ide, to je pre mňa dosť dôležité. Jednoducho nemôžem hrať s hocikým...“

 

* Ale na druhej strane musíte cvičiť, udržiavať sa na technicky dobrej úrovni. Ale povedzte, odkedy je pre vás dôležité predovšetkým počúvať a pracovať s výrazom a nie iba hrať technicky dobre? Ako dlho vám to trvalo?

 

CP: „Myslím, že to bolo vtedy, keď som sa pridal ku kapele Betty Carterovej - v roku 1991. Celý čas som stále len cvičil a cvičil a jedného dňa mi Betty povedala: Vieš čo, Clarence? A ja: Áno, Betty, čo? Príliš veľa cvičíš! A ja na to, čo tým myslíš, že veľa cvičím? Veď si si ma najala, pretože viem hrať, nie? A ona: to áno, ale veľa cvičíš. A viac už mi nepovedala. Bol som z toho dosť zmätený, zavolal som Luisovi Nashovi a vravím mu, čo mi povedala Betty a on na to: vieš, ja neviem, prečo ti to povedala, ale možno, že na tom čosi bude. A trvalo mi to asi tak rok, než som pochopil, že málo počúvam, že nie som dostatočne organický, a že nevnímam to, o čom spieva, myslím, že som mal asi tak 24 rokov. Ale som jej za to nesmierne vďačný - pretože, viete, hrať tým správnym spôsobom na správnom mieste je pre mňa tá najdôležitejšia vec. Pretože hrať na bicie rýchlo je v podstate veľmi jednoduché, keď hráte super rýchlo, tak diváci nadšene tlieskajú, ale pre mňa je dôležité aby som vylúdil predovšetkým ten správny zvuk. Chcem byť súčasťou hudby. Chcem byť organický, pretože ak to cítim ja, tak to cítite aj vy. Ale ak k tomu pristupujem prostredníctvom automatického cítenia, potom je to chladné, môže to byť technicky dobré, ale je to nič  ... chcem, aby si ľudia zapamätali: „vieš, tá vec bola naozaj taká, aká má byť, ten zvuk bol vyslovene presný,“ a týmto smerom sa chcem uberať. Je to ťažký job, pretože chodím po mnohých akciách, festivaloch, a vidím veľa hudobníkov, ktorí hrajú strašne rýchlo, a často si vravím: to musím vedieť aj ja, ale keď si potom sadnem za bicie, tak dokážem hrať iba sám za seba, a ja už nie som iba taký hrrrrr. Chcem hrať hudbu a to tak, aby ma to bavilo. Musí to človeka baviť.“

 

* Keď ste hrali jednu pomalú vec, myslel som, že hráte metličkami, ale vy ste hrali iba holými rukami ...

 

CP: „To robil aj Papa Jo Jones.“

 

* Niekde ste hovorili, že vedieť kedy a na ktorom mieste vymeniť metličky za paličky, to je umenie, pre mnohých bubeníkov sú takéto nepatrné momenty veľmi háklivé, pretože ak vám v nesprávnej chvíli chýba v ruke to, čo tam má byť, tak to môže byť vážny problém ...

 

CP: „Áno, nechcete rušiť hudbu a musíte si bleskovo vymeniť paličky za metličky a naopak, to je veľmi dôležité, vždy na to myslím, viete, venujem sa aj vyučovaniu, doma mám veľa študentov a učím ich, že ako bubeník si musíte všímať veľmi veľa vedľajších vecí: To, či sa spevák cíti dobre, či nehráte nahlas, alebo pomaly, či hráte spolu s basistom, či dobre počujete gitaristu, atď. Tu nejde iba o vás, ale aj o druhých, musíte myslieť na všetkých na pódiu, a okrem toho si vždy položte otázku: baví ma to? Hrám tak, aby ma to bavilo? A keď to svojim žiakom všetko poviem, tak sa niektorí zatvária dosť tragicky a začnú uvažovať: Ja vlastne ani neviem, či chcem hrať na bicie jazz, asi budem hrať iba rock'n 'roll.“

 

* Aké máte plány do budúcnosti?

 

CP: „Pracujem na mojom novom albume, hrám tam so skvelými hudobníkmi: na basu hrá Benn Street, na harmoniku, ktorú zbožňujem, zase Gregoire Maret, a ešte Roberto Rodriguez na klavíri. Teraz budem hrať s Daveom Douglasom a potom idem na vystúpenie do Španielska s Rubenom Gonzalom, to je dosť ťažké, on hrá totiž kubánsku hudbu.

 

* Je to problém pre technicky zdatného hráča, ako ste vy, hrať latinu?

 

CP: „Je to čosi úplne iné. Viete, teraz to už viem, ale keď som po prvý krát išiel hrať latinu v 95-om, tak to bolo zlé, pretože ja som si hral tak ako som vedel, myslel som, že je to ok, a všetci v kapele sa zrazu obzreli, ja som tam bol jediný, čo nebol Hispánec, a vravia: čo to tu hráš? A ja: nepáči sa vám to? A veru, nepáčilo. Pretože v latine musíte poznať presne všetky paterny, ako čo hrať, to je to najdôležitejšie. Pre nich je to samozrejmosť, ale myslím, že to bolo pre mňa veľmi poučné, a teraz mi už veľmi často volajú, či si s nimi nejdem zahrať,. A pritom takých ako ja nie je veľa, takže v tomto mám istú výhodu, že viem hrať aj latinu. A okrem toho hrám aj klasiku, avantgardu, veľa rôznych vecí.“

 

* S ktorými kapelami, či sólistami hrávate stabilne?

 

CP: „S Daveom Douglasom a Mariou Schneider, a aj s akordeonistom Richardom Galianom.“