Cover sem, verzia tam. Súčasnosť je nimi presýtená, a tá jazzová obzvlášť. V prípade jazzu nejde len o prekvitajúcu vnútrožánrovú recykláciu, ale o skutočnosť, že jazzovo „vytun(el)ované“ bolo už takmer všetko, aj J.S. Bach. No z času na čas v tomto priestore cover verzií zažiari prekvapujúca supernova, ako napríklad The Bad Plus s albumom For All I Care, Joined by Wendy Lewis alebo Herbie Hancock s The Joni Letters, či Jack Loussier, ktorý svoju kariéru založil na jazzových transkripciách J.S. Bacha. A medzi také supernovy rátam aj toto čerstvé CD Dana Bártu s jazzovým Triom Roberta Balzara. Kreativita, s akou Bárta uchopil notoricky známe melódie, vyráža dych. Počúvam známe popové songy z 80. a 90. rokov, niektoré až na kosť ošúchané, a nemôžem sa dosýtiť objavnosti ich novej interpretácie. Bárta je jednoducho „českej čarodej-dobrodej“.
Prístup, ktorý tu spolu s Balzarom zvolili, má blízko k tomu, čo predviedli The Bad Plus a Wendy Lewis na ich For All I Care. Bárta s Balzarom však nie sú zvukovo takí novátorskí. Ich CD je aranžované veľmi decentne a skôr konvenčne nerušivo. Je ho možné pokojne využiť aj ako zvukovo príjemný podmaz. No len tento účel by, samozrejme, takej vkusnej nahrávke nebolo spravodlivé prisúdiť.
Všetko zatieňujúcim prvkom je Bártov famózny emotívny výkon a éterická krehkosť jeho spevu. Od prvého momentu nekompromisne vťahuje poslucháča do svojho sveta. Jeho podmaňujúci výkon vytláča na perifériu vnímania kvalitné inštrumentálne výkony jazzového tria Roberta Balzara. Najpôsobivejšia je však odvaha a obdivuhodná otvorenosť, s akou sa Bárta vrhol do preformovania týchto piesní. Ako Lamželezo, keď žmýkal vodu z kameňa, tak Bárta vyžmýkal zo skladieb ich pôvodnú dušu, aby mohli prijať inú, Bártovu. A veru, sadne im naozaj dobre.
Nahrávalo sa v Prahe v štúdiu Smečky a mixovalo v New Yorku v štúdiu Sear Sound. Zvukový majster James Farber je trojnásobným držiteľom Grammy Awards (John Scofield, Brad Mehldau, Eliane Ellias, Michael Franks). Mastering prebehol pod vedením dalšieho mnohanásobného držitela Grammy Marka Wildera (Miles Davis, Weather Report, St.Wonder, Sting). A môžem potvrdiť, že výborný zvuk je piatym hudobníkom, ktorý sa výrazne podieľa na dojme vysokej exkluzivity celej nahrávky.
Ponorenie sa do CD je objavným dobrodružstvom. Začína Stingovým (policeovským) Spirits in The Material World, kde Bárta efektne využíva hlasový syntezátor. Zo skladby To Young to Die frontmana Jamiroquai Jay Kaya, vznikol parádne swingujúci song. Výkon Bártu, prekladaný peknými sólami Stanislava Máchu na klavíri a výraznou jazzovou témou, tu graduje s obdivuhodnou ľahkosťou. Someday in my Life pána strednoprúdového hitmakera Michaela Hucknalla, frotmana Simply Red, je vo forme parádnej jazzovej balady. Následne zaznie krásna Isobel od Björk v muzikálovo swingovom formáte. A potom srdcovka No Quarter od Zeppelínov. Nádherná skladba! Bárta z nej však vyťažil niečo celkom neslýchané. Milovníci Zeppelínov, to musíte počuť! Anjelské vokály ako od Manhatan Transfer! Beatin’ Around the Busch od AC/DC z Higway to Hell je v originále totálna rocková odpichovka. V Bártových rukách má ešte prekvapujúcejšiu dimenziu ako No Quarter. Za pozornosť tu stojí Bártov skvelý scat iba v duu s plasticky pulzujúcim Balzarovým kotrabasom. Ako inak, Even After All od Finley Quayea vyznieva tiež celkom inak. Slow Car to China od novo-popového zvestovateľa Garyho Newmana je vo svojom latino formáte taká iná, že ju zrejme nespoznajú ani skalní znalci. The Last Chance Lost od Joni Mitchel sa zmenila na prekrásny jazzový slaďák. Fool of Me majiteľky výnimočne zastretého altu Meshell Ndogeocello zvládol Bárta na svoj obraz taktiež brilantne. Záverom albumu je francúzsky chorál anonymného autora z 13. storočia O Maria O Felix Puerpela. Spolu s úvodným Stingom sú to jediné skladby, ktoré ma oslovili o niečo menej. Skrátka, Theyories je výnimočná nahrávka, najlepšia, akú som od Bártu počul.
