Steve Kuhn - klavír, Dean Johnson - kontrabas a Joey Baron - bicie nástroje.

Americký jazzový klavirista a skladateľ Steve Kuhn sa narodil v roku 1928 v Brooklyne v New Yorku a pod vplyvom otca už od mladého veku inklinoval k jazzu. Ako dvanásťročný začal študovať pod vedením Margaret Chaloff, legendárnej učiteľky „ruskej školy“, ktorá bola v tom čase známa svojím originálnym prístupom k tvorbe tónu a celkovej predstave. Serge Chaloff, syn Margaret Chaloff, si mladého Steve Kuhna pozval do svojej kapely a od tohto momentu začala jeho jazzová kariéra. Počas svojho života participoval a spolupracoval s mnohými osobnosťami. V polovici 80-tych rokov založil s Ron Carterom a Al Fosterom All Star Trio, ktoré funguje pri rôznych personálnych zmenách až do dnes.

Koncert sa niesol v znamení slov, ktoré zazneli v úvode. Steve Kuhn poprial príjemný večer strávený pri jazzovej hudbe. A tak sa aj stalo. Dramaturgia pozostávala zo známych (Beautiful Love, Blue Bossa) aj menej známych jazzových štandardov, pričom sa dbalo na rôznorodosť. Bebop vystriedala balada, aby mohla nasledovať bossa nova. Tieto mainstreamové plochy sa navyše preplietali skladbami, ktoré boli koncipované vyslovene zvukomalebne (Oceans In The Sky). Z tohto hľadiska nemám čo vytknúť.

Trio podalo veľmi solídny výkon, ktorý prakticky brzdil len vek hlavného protagonistu. Nemôžem si pomôcť, ale Kuhnov technický hendikep pri rýchlejších skladbách bol v tomto prípade očividný. Kompenzácia prišla do istej miery pri pomalších kúskoch, kde sa prejavili celoživotné skúsenosti a pokojné, precítené skladby chytili za srdce. Kompenzovalo sa aj ponúknutým priestorom pre spoluhráčov. Rytmika hrala bezchybne, preto nie je prekvapením, že sa často dostávala do popredia. Tu sa najviac prejavil bubeník v najlepších rokoch Joey Baron (*1955), ktorý bol, aspoň pre mňa, jasná hviezda večera. Tento avantgardný, počas hrania sa neustále usmievajúci, hudobník ukázal neuveriteľnú presnosť, energickú hru a počas svojich sól ideu sonorizmu až minimalizmu. Dean Johnson sa na kontrabase nenechal zahanbiť a jeden z vrcholov večera považujem jeho bravúrne invenčné, takmer vyslovene flažoletové sólo. V závere zaznela aj kľudnejšia originálna kompozícia od Steve Kuhna, ktorá bola správnou bodkou na záver.